Dnes je presne ten deň! Od rána viem, že dnešok bude stáť za prd! Nevyspal som sa. Som podráždený. Mám natiahnuté svaly na krku. Všetko ma bolí. Len na mňa nikto nerozprávajte! Len nech sa dnes nestane žiadny ďalší problém! Ale tieto dni poznám… Zlé ráno sa môže zmeniť iba na ešte horšie poobedie!
Z postele sa vyhrabem o pol hodinu neskôr ako zvyčajne. Pôvodne som nechcel vôbec vstať, ale náš pes je neúprosný. Neustále ma budí. Líže ma, šťuchá do mňa hlavou a packá ma labkami. Je to tak jemné, že človek nemôže byť nahnevaný, ale aj tak mi lezie na nervy. Zase vyhral!
Zobudil som Liyu, ideme na spoločnú prechádzku. Za posledné týždne sme ju nevynechali ani raz, ale dnes sa musím naozaj prekonávať. Do noci som pracoval a stále mi v hlave víria povinnosti, ktoré musím do konca roka dokončiť. Svet okolo seba nevnímam. Aj napriek tomu, že kráčam krásnym pestrofarebným lesom spoločne s Liyou a DuoDuom, pripadám si, akoby som bol sám uprostred šedi.
Liya sa posledné dni obula do výroby svojich biošperkov. Pomaličky robí prototypy a pripravujeme sa na rozbeh jej malého podnikania. Posledné týždne tak všade hľadá semiačka, kvety a zrnká. Pátra po inšpirácii. Na jednom strome zbadala krásny gaštan. Je ešte v šupke, ktorá na ňom visí ako župan posiaty tŕňmi. S nadšením mi ho ukazuje. Možno, ak jej ho odtrhnem, tak ju poteší, a jej úsmev mi zlepší ráno, napadlo mi. Aby som dočiahol, musím sa postaviť na sypký kopec priamo nad jarkom, ktorého dno nevidím. Som presvedčený, že to zvládnem. Kopec nie je prudký, je pri ňom plot, o ktorý sa v prípade pádu môžem zachytiť, a gaštan visí len na vlásku. Je zima, väčšina gaštanov už opadala na zem. Do tohoto stačí ťuknúť a tiež padne. Zobrať ho nebude vôbec problém.
„Nerob to. Nepotrebujem ho.“ povedala Liya, keď videla, čo robím. Ja jej ho však chcem podať. Chcem si zlepšiť deň pohľadom na jej úsmev. Ako sa naťahujem, sypký svah sa mi začal rozpadať pod nohami. Padám do diery. Dno je zasypané haluzami, listmi a ihličím. Šmýkam sa dolu, plota som sa nestihol chytiť a aby som sa nezranil, rýchlo vystriem ruku, aby som pád spomalil.
„Kurva!“ skríknem.
Gaštany neboli len na strome. Dva boli pod mojou rukou. V dlani mám zapichnuté dve gaštanové šupky. Zhodím ich dole, ale dlaň mám posiatu tŕňmi. Okamžite som sa vrátil do detstva, kedy sa mi stalo presne toto isté. Tŕne som z dlane vyberal ešte týždeň.
Bolesť spustila kaskádu spomienok z detstva. Ako mi takmer odmrzli prsty, keď sme boli na prechádzke s koňmi. V lese nás chytila historická snehová búrka, nemal som rukavice a boli sme vzdialení hodiny od stajne. Museli sme ísť pomaly, lebo nebolo vidieť ani na meter. Prsty som zaryl do konskej srsti, aby ma trochu chránila, ale veľmi to nepomáhalo. Keď sme prišli do stajne, nemohol som hýbať rukami. Ako mi pomaly rozmrzli pri ohrievači, plakal som bolesťou. Dodnes si tú bolesť pamätám. Rovnako živo si pamätám, keď som sa s kamarátom korčuľoval pred jeho domom. Bol tam prudký kopec a my sme sa pretekali, kto ho zjazdí rýchlejšie. Bol som na rade a v najväčšej rýchlosti mi pod korčuľu vbehol kamienok. Spadol som na betón, po ktorom som sa v krátkych nohaviciach šmýkal po zadku niekoľko metrov. Zadok aj stehno som mal zodraté do krvi. S plačom som čakal na príchod mojej mamy, zobrala ma domov, ale sama nevedela, čo robiť. Ranu mi vydezinfikovala, vyčistila, ale stále bolela. Napadlo jej, že možno pomôže zapudrovať to. Nepomohlo to. Naopak. Bolesť sa desaťkrát znásobila! Celú noc som ani oka nezažmúril.
Prečo si pamätáme iba zlé veci? Spomienky, ktoré nás trápia, ktoré boleli? Bolesť ani nemusí byť tak strašná, zapichnuté gaštany do ruky sú lepšie, ako betónom vyšmirgľovaná riť. Ale aj tak si to živo pamätám. Alebo keď som si na Vianoce spálil prst o sviečku. Nebolo to až tak zlé, ale bolesť sa mi vryla do pamäti. Celé Vianoce som strávil so studenou fľaškou na prste. A teraz toto! Zlé ráno sa môže zmeniť iba na ešte horšie poobedie!
Prišla ku mne Liya. Zobrala moju ruku a pomaly mi začala vyťahovať tŕne z dlane. Usmiala sa. Áno! Presne ten úsmev, ktorý som chcel vidieť. Môj deň sa okamžite rozsvietil. Znova som sa vrátil do detstva. Veď keď mi skoro odmrzli prsty, celý čas bola pri mne moja mama a dlaňami mi zohrievala ruky. Keď som si zašmirgľoval zadok, síce mi ho posypala púdrom, ale hneď ako zistila svoju chybu, ranu mi znova vyčistila a spoločne so mnou prebdela celú noc. Keď som mal fľašku na spálenom prste, celý čas mi nakladala jedlo na tanier a pomáhala mi ho krájať. Toto predsa nie sú tie najhoršie zážitky. To sú tie najkrajšie spomienky. Spomienky na lásku!
Ako si vyťahujem tŕne z dlane, pred sebou mám stále Liyin úsmev. Bolesť pominie, spomienka na jej úsmev ostane.
Chcete čítať ďaľej?
Tento článok sa vám bude páčiť:
Pavel Dvorak
