Zážitok na celý život!
Príbeh o tom, ako boli kobry, zmije a štrkáče považované za tie menej nebezpečné veci!
Jeme najlepšiu pizzu, akú som kedy v Číne mal. Uznávam že nie som objektívny, tú pizzu totiž upiekol Slovák Tomáš, ktorý má reštauráciu v malom pohraničnom meste Tengchong na hraniciach s Mjanmarskom na úplnom juhu Číny. A jeho pizza chutí akoby som si ju dal na Slovensku. Fantázia chute a zároveň pocit domova.
Ešte donedávna som o Tomášovi vôbec netušil. Jedného dňa som proste dostal chuť na pizzu a toto bola jediná reštaurácia široko ďaleko, kde to na základe fotiek z internetu vyzeralo, že bude dobrá. Prišiel som a na stene som zbadal vývesnú tabulu. Na nej bolo napísané že majiteľom je Slovák. Skoro som odpadol.
Pred pandémiou Tomáš obchodoval s drahými kameňmi, ale ako všetko, aj jemu sa biznis zastavil. Nemal doma moc čo robiť, tak si vlastnoručne postavil pec na pizzu. Čím dlhšie ju staval, tým viac sa prepadal do nikdy nekončiacej čiernej diery umenia, ako upiecť dobrú pizzu. Neustále svoju receptúru zlepšoval a pozýval kamarátov, aby ochutnali. Až mu jedného dňa navrhli, nech pizzu skúsi predávať. Tak začal.
Toto je moja druhá návšteva Tomášovej pizzerie a tentokrát som priviedol aj kamarátov zo Slovenska, ktorí sú na mesačnom výlete po Číne. Tomášova pizzeria bola skvelou zastávkou na našej ceste za dobrodružstvom. Ale iba zastávkou, lebo v skutočnosti ideme niekam úplne inam. Ideme na miesto, kde by človek pizzu hľadal naozaj márne.
U Tomáša na Pizze. Tomáš je druhý z prava. Ak budete v provincii Yunnan, jeho reštaurácia sa vola Thomas pizza
Keďže sa uprostred tropickej južnej Číny z ničoho nič stretla partia Slovákov, otvorili sme aj fľašu slivovice. Dali si všetci, okrem dvoch šoférov - mňa a Peťa. Peťo si iba kvôli dnešnému dobrodružstvu spravil čínsky vodičský preukaz. Stálo ho to hodiny času, absolvovanie absurdnej byrokracie a samozrejme aj peniaze. Ja som ale vedel, že celú cestu nezvládnem odšoférovať sám. Skutočné dobrodružstvo sa totiž dá nájsť len vo veľmi odľahlých miestach, kam nevedú poriadne cesty. Pripravovali sme sa na to mesiac dopredu, podarilo sa mi skontaktovať ľudí z veľmi odľahlých častí Číny a vedeli sme, že ako dojeme pizzu, nasledovať bude zážitok na celý život.
U Tomáša nám bolo tak pekne, že sme sa poriadne zdržali. Vedeli sme že lov, na ktorý sa chystáme, sa dá uskutočniť len v noci. A tak sme sa nenáhlili aj napriek tomu že kamarát, ktorý nás čakal a celé toto dobrodružstvo organizoval, mi už niekoľkokrát písal, kedy prídeme.
Konečne sme vyrazili, podľa navigácie by sme mali prísť okolo ôsmej večer. Ak nezablúdime. Ale my sme zablúdili. A celé naše dobrodružstvo zrazu viselo na vlásku.
Dedina Mengnuo, do ktorej ideme, je uprostred hôr na úplnom okraji Číny. Je tak blízko hraníc s Mjanmarskom, a tak dobre okolitými horami skrytá pred zvyškom krajiny, že dlho slúžila ako hlavná brána pre milovníkov ilegálneho hazardu, pašerákov, mafiu a prostitútky. Keď som môjho kamaráta z tejto dediny stretol po prvýkrát, rozprával mi príbehy o tom, ako bývalo nebezpečné vyjsť večer na ulicu. Volá sa Yao Maoxing a napísal som o ňom jeden z minulých článkov:
Pavel Dvorak
Príbeh Yao Maoxinga
Dnes už táto dedina nie je plná kriminality, ale dostať sa sem, je stále ťažké. Na navigáciu sa spoľahnúť úplne nedá, ako sme sa po ceste presvedčili. Uprostred hôr sme totiž stratili signál a dve hodiny sme išli úplne opačným smerom. Keď konečne nabehla sieť, ostali sme zhrození. Vraj sa kvôli nám zorganizovala celá skupina ľudí, čo chceli ísť s nami na lov, boli sme dohodnutí na pevnú hodinu a teraz meškáme hodiny. Určite budú nahnevaní a odmietnu nás zobrať.
Otočili sme auto a tentokrát sme si už dávali veľký pozor, aby sme znova nezablúdili. Našťastie zvyšok cesty viedol popri rieke Salween, ktorú bolo jednoduché sledovať. Cesty však boli rozbité a kilometre ubiehali pomaly. Do dediny Yao Maoxinga sme prišli o desiatej večer. Všade už bola absolútna tma, akoby sa tu zastavil čas.
Yao Maoxing si prisadol do auta a navigoval. Netušíme, kam ideme, všade je absolútna tma. Vchádzame do veľkého dvora, parkujeme a nasledujeme ho ďalej dovnútra napoly otvorenej stavby z bambusu. Je to reštaurácia, ale nikde ani nohy. Všade je tma s výnimkou kuchyne. Odtiaľ šľahajú plamene.
Ukázalo sa, že Yao Maoxing im dal pár minút pred našim príchodom vedieť, že môžu začať variť. Pozval nás na večeru. Nielen takú obyčajnú, priniesli obrovskú misu vyrobenú z bambusu, na nej boli uložené listy z banánovníka a na nich kôpky jedla, ktoré sa naberá rukami. Je to špecialita etnika Dai a bolo tu napríklad trhané kuracie mäso na bylinkách, vyprážaný bôčik, pečená ryba, ryža troch farieb, nakladané kačacie vajcia, pečienka, hríby, zelenina, ryža v ananáse a tak ďalej. Akonáhle túto veľkolepú hostinu položili pred nás, rozsvietilo sa. Celý čas bola tma, lebo v celom okrese vypadla elektrina.
Pavel Dvorak
Príbeh o menšine Dai
Pôvodne s nami malo jesť niekoľko ďalších mladých ľudí z dediny, jeho kamarátov, pre všetkých je totiž takáto hostina vzácnosť, ale keďže sme meškali tri hodiny, nestihli to. Cítil som sa zahanbene. Kým my sme sa napchávali výbornou Tomášovou pizzou, oni sa skromným obedom pripravovali na veľkolepú hostinu, ktorej sa kvôli nám nikto nedočkal. Ospravedlňoval som sa mu stále dokola, ale na jeho tvári nebolo vidieť ani trochu hnevu, či výčitiek. Naopak, vyžarovala z neho hrdosť. Naplánoval pre nás prekvapenie a presne podľa plánu, vyrazilo nám dych. My sme boli ohromení nielen pestrosťou jedla, no najmä pohostinnosťou, ktorou nám vyrazil dych! Hoci takáto hostina nie je lacná, nenechal nás ani len zaplatiť. Jedla bolo toľko, že sme ho nedokázali dojesť, no naše hodovanie sme museli ukončiť, lebo nás stále čakal nočný lov.
Naša hostina predtým a potom ako zapli prúd
Opäť sme vyrazili do tmy. Tentokrát však preto, lebo sme išli von z mesta do hory. Po ceste sme vyzdvihli ultrafialové svetlo, bez ktorého by bol lov nemožný. Opýtali sme sa hneď aj, či to nebude nebezpečné.
„Samotný lov nie je nebezpečný. Ale dávajte si pozor na hady. Žijú tu kobry, zmije a štrkáče. Taktiež tú sú malé divoké medvede, ktorým hovoríme medvedie psy, lebo sú veľmi agresívne. Pred týždňom napadli človeka z vedľajšej dediny, roztrhali mu celú tvár. A občas sem pribehnú aj túlavé psy, tie sú najnebezpečnejšie.“
Vystúpili sme z auta, chvíľu sme sa prechádzali so zapnutými ultrafialovými svetlami, lenže nič sme nenašli. Vtom Yao Maoxingovi zazvonil telefón. Keď zložil povedal nám, že druhá partia išla na vzdialenejšie miesto a akurát volali, že máme prísť. Tu, kde sme nič nie je. Pred pár dňami pršalo a tak tie potvory ešte nevyliezli. Celkom nás tá správa potešila, lebo sme boli akurát na mieste, kde pred pár mesiacmi stretol tých túlavých psov, ktorí sú podľa neho nebezpečnejší ako kobry, zmije, štrkáče a aj medvede.
Ako sme prichádzali na druhé miesto, už z diaľky sme videli ich auto. Neboli sme uprostred lesa, ale na veľkej nespevnenej ceste po ktorej jazdili kamióny, ktoré vozia náklad na stavbu diaľnice. Už o pár rokov toto miesto nebude tak odľahlé, ako je dnes.
Na jednej strane cesty bola priekopa, avšak aká bola hlboká neviem. V každom prípade jej koniec sme v noci nevideli. Na druhej strane cesty bol šikmý sklon skaly. Tam sme hľadali.
Všetci sme zapli ultrafialové svetlá a netrvalo to ani pár sekúnd, keď niekto zakričal:
„Tu je! Tu je škorpión!“
Tieto škorpióny pod ultrafialovým svetlom totiž svietia. Žijú ich tu tisíce a sú veľkým problémom pre farmárov. Bežne sa stáva že padajú z cukrovej trstiny, alebo kukurice, čo sú mieste plodiny, ľuďom na ruky, alebo za krk. Štípanec od takéhoto škorpióna nie je smrteľne jedovatý, ale je veľmi bolestivý. Uštipnuté miesto môže byť aj týždeň napuchnuté. Domácim lezú aj do domovov. Jeden dokonca takmer uštipol jednoročného syna môjho kamaráta. Vliezol im do spálne, čo sa stáva celkom často a ročný chlapček sa ho pokúšal chytiť. Našťastie bol škorpión rýchlejší a rodičia prišli domov skôr, než stihol chlapca bodnúť. Nie je sa teda čomu diviť, že miestni vidia škorpiónov radšej na tanieri, ako vo svojej spálni. Preto sa stali miestnou pochúťkou, ktorú chodia v noci zberať. Škorpióny vyliezajú von hlavne za suchých letných dní, keď sa ochladí, zalezú na zimný spánok. Ak prší, nevyliezajú. Pred pár dňami pršalo a preto ich nebolo podľa domácich veľa. Za dve hodiny sme ich nazbierali takmer dvesto.
Ďalší deň sme ich išli ochutnať. Najprv sme ich umyli v lavóri, potom uvarili v slanej vode aby sa vyvaril jed a nakoniec sa upražili na oleji s čili a zázvorom. Boli prekvapivo celkom dobré, chutili ako proteínové chrumky. Akurát si človek musel dávať pozor keď ich jedol, nemali by sa do úst vlkadať chvostom napred, lebo sa môžu zabodnúť do úst. Jed už nemajú, ale je to ako vyťahovať zabodnutú kosť z ryby. Celý lov škorpiónov si môžete pozrieť v mojom filme, ktorý som nakrútil pre televíziu, ale dnešný príbeh plánujem premeniť aj na youtube video, ktoré vyjde hádam ešte tento rok. Lov škorpiónov bol naozaj celoživotný zážitok. Ale naším najväčším zážitkom bola aj tak pohostinnosť a dobrosrdečnosť miestnych ľudí.
Chcete sa pridať medzi členov či pozvať ma na digitálnu kávu?
