Zabitý vrtítkom, otrávený jedlom, umučený slnkom, ale spokojný

Po skúsenostiach z predchádzajúcich sviatkov vody v meste Mangshi, čiže osláv Nového roka théravádového budhizmu som si myslel, že oslavy prebiehajú najmä ako veľká oblievačka. Nevedel som však prečo a už vôbec som v tom nevidel náboženský význam. No návšteva malej dediny Mengnuo uprostred hôr mi otvorila dvere k úplne novému poznaniu.

Túto dedinu mi odporučila navštíviť jedna dievčina z partie mládežníkov, ku ktorým som sa počas oblievačky v Mangshi pridal. Popravde, jej odporúčanie ma najprv nepresvedčilo.

Bolo to úplne opačným smerom, než som sa pôvodne chystal. A tak som sa na toto miesto pýtal ešte niekoľkých ďalších ľudí. Všetci mi povedali, že tam chodiť nemám! Vraj tam nič nie je, je tam nuda, idú tam zlé cesty a je to veľmi chudobná oblasť. Rozhodol som sa. Na toto miesto skrátka musím ísť. Ak tam nejdú dobré cesty a turisti si myslia, že tam je nuda, znamená to, že ma čaká naozaj autentický zážitok!

Viedli sem trojhodinové serpentíny po rozbitých cestách. Čím bližšie som bol, tým sa teplota vzduchu zvyšovala. V Mangshi bolo „len“ 32 stupňov, v mojej destinácii už 38 stupňov. A to je len polovica apríla. Taktiež zmizlo veľa zelene. Táto oblasť už ani zďaleka nebola tak svieža, ako údolie pri rieke Salvin. Všade tu bol hustý opar z obrovského tepla, ktorý krásne hory zahaľoval do miernej šedi, či skôr do žlta.

Konečne jedny sviatky, kam som prišiel na čas. Deň pred začiatkom. Vedel som, že zohnať tu ubytovanie pre cudzinca bude problém. Okrem toho, že sem žiadni cudzinci nechodia a hotely teda nemajú vybavené potrebné povolenia, väčšina aj tak už bola obsadená. Našiel som si teda pekné miestečko pri jazere a postavil si stan.

V rámci slávností prišli aj kolotoče, podobne ako u nás na hody. Okrem klasík, ktoré poznáme od nás, napríklad autodrómy, reťazové kolotoče, alebo strelnice, tu boli napríklad aj ohrady plné kačiek, ktorým ľudia hádzali na krky krúžky. Keď sa trafili, mohli si ich zobrať domov. Všade tak chodili ľudia s kačicami pod ramenom. Taká Luis Vitton kabelka ala čínsky vidiek.

Bola tu aj veľká jedálenská ulička plná dobrôt (ale kačky si ľudia nosili domov), cez ňu sa človek dostal do ďalšej uličky plnej stánkov tentokrát nie s jedlom, ale s tovarom. Vodné pištole, alkohol, textil, suveníry a pod. Končilo to malým námestím pri ktorom bol veľký chrám. Nasával som nočnú atmosféru, kde tu komunikoval s miestnymi ľuďmi a nakoniec som si aj našiel nových kamarátov, partiu čo predávala vodné pištole. No tešil som sa už na ďalší deň ráno, kedy sa začínali slávnosti.

Na námestie som prišiel o ôsmej ráno. Ľudia sa pomaly začali zhlukovať. Žiadni turisti, iba miestni v krojoch a zopár ľudí z médií. Prvým bodom programu boli zbieranie kvetov v kopcoch.

„Ako sa ide do hory na zbieranie kvetov?“ opýtal som sa muža v kroji s pávom na hlave. Pre miestnu menšinu je páv posvätné zviera a každý dom i chrám je vyzdobený veľkým pávom.

"Každý svojim autom." odpovedal.

"Aha, to som nevedel. Moje auto je ďaleko. Nemáte náhodou voľné miesto?"

"Máme akurát jedno voľné miesto.“

Tento rozhovor sa ukázal pre nasledujúci príbeh ako kľúčový. On bol totiž miestny sekretár a staral sa o partiu zamestnancov Inštitútu kultúrneho dedičstva mesta Baoshan. Prišli sem naživo streamovať (vysielať) slávnosti a zároveň ich aj fotograficky zdokumentovať. Lenže nikdy v živote ešte nestreamovali, boli z toho strašne nervózni. Poprosili ma, či by som sa k nim nepripojil. Mali by aspoň viac o čom rozprávať. Za odmenu môžem celé dva dni s nimi chodiť aj na miesta, kam sa dostanú len médiá. Nuž to sa neodmieta, spojili sme sily.

Zbieranie kvetov bolo iba symbolické. V skutočnosti miestne ženy zobrali kvety z domu a do hory ich vyniesli. Chvíľu sa tam potom tancovalo, hralo sa na bubny a spravila sa rituálna prechádzka pri lúke, kde akože tie kvety pozbierali. Potom sa sprievod otočil a pochodoval späť do dediny. Hlavne v blízkosti chrámu to už boli veľkolepý pochod plný farieb, ktorý hral na bubny a tancoval. V chráme kvety poskladali na veľkú fontánu, v ktorej ale ešte nebola žiadna voda. Potom bola prestávka na obed.

Keďže ja som sa už dostal do miestneho mediálneho tímu, najedol som sa spoločne s nimi v chráme. Bol to skromný, ale dobrý obed. Bolo 38 stupňov a slnko pieklo neúprosne, v tej horúčave som teda aj tak moc nemal chuť do jedla. To sa ale večer ukázalo ako veľká chyba.

Po obede sa začali vracať ženy v krojoch a so sebou niesli vedrá plné vody. Všetky ich skladali pod fontánu. Celý čas sa tancovalo okolo pagody a muži hrali na bubny. Miestni ľudia sú naozaj nádherní. Menšina Dai sú podľa mňa tí najkrajší ľudia v celej Číne. Najmä ženy. Niežeby Číňania, či iné národnostné menšiny neboli pekní, ale ženy menšiny Dai sú proste prenádherné. Okolo pagody tancovali neuveriteľne ladnými pohybmi a naozaj to pôsobilo, ako tanec bohýň. Aj muži boli pekní, no oproti svojím ženám pôsobili všedne.

Tanečný sprievod pri pagode sa pomaly rozrastal a potom nadišiel čas priniesť Budhu. Všetci sa presunuli ku vchodu do chrámu. Nebol to žiadny veľkolepý chrám, iba obyčajná betónová dvojposchodová budova v ktorej bol oltár. Vyniesli nefritových Budhov a cez dav ich niesli k fontáne, pričom ich všetci obhadzovali zrnkami ryže a klaňali sa. Niekoľko mužov vyšlo na vrch fontány a začali do nej liať vedrá s vodou. Voda sa vo fontáne miešala a vytekala niekoľkými otvormi von, kde Budhov umyli. Potom ich odniesli do chrámu a vyniesli ďalších. Popravde bolo tam strašne veľa ľudí, nevidel som presne, koľko Budhov vlastne umyli, či stále vynášali tých istých, alebo sa menili. Celé to trvalo približne dvadsať minúť. Spiritualitu tohoto zážitku umocňovalo aj to, že sa mi z toho tepla už začala poriadne krútiť hlava.

Keď bol Budha umytý, k vode sa mohli dostať ľudia. Vodu, v ktorej sa umýval Budha, si naberali do nádob, pili ju a začali sa ňou oblievať. Žiadna šialená oblievačka vodnými pištoľami a vedrami vody ako predchádzajúce dni, ale decentné oblievanie vodou. Konečne som pochopil náboženský kontext tohoto rituálu. Voda v ktorej sa umýval Budha.

Postupne sa však predsa len rozlievanie vody rozbehlo aj do zábavy. Nakoniec, bola neznesiteľná horúčava a vedro vody za krk padlo celkom dobre. Hneď sa mi prestala krútiť hlava. Na námestí pred chrámom sa na pódiu začali predstavenia a moderátor ohlásil oficiálny začiatok oblievačky. Teraz už nie chrámového obradu, ale divokej zábavy. Zavládlo neuveriteľné šialenstvo!

Tancovalo sa na pódiu a pod pódiom, na plné pecky hrala elektronická hudba a ľudia sa oblievali vedrami vody, vodnými puškami, balónmi s vodou, skákali do fontány, hádzali sa do fontány, požiarne auto začalo na všetkých striekať prúdy vody z hadice a ľudia boli ako zmyslov zbavení. Tá atmosféra bola neuveriteľná. Chrámové slávnosti sa zmenili na šialený hudobný festival plný energie. Popravde takúto atmosféru som v relatívne pokojnej Číne ešte nezažil.

Diskotéka s masívnym oblievaním trvala asi hodinu, v požiarnom aute, v cisternách, aj vo fontáne sa voda úplne minula a ľudia sa rozpŕchli viac do uličiek, kde boli riečky, bazéniky a hadice s vodou. Ale šialenstvo trochu ustúpilo, s oblievaním pokračovali už najmä deti a mládež. Dospelí sa išli zabávať na kolotoče a na jedálenskú uličku. Ja som išiel za mojimi novými kamarátmi, s ktorými som sa spoznal deň predtým. Ich stánok bol pri uličke, ktorou všetci museli prejsť k jedlu a my sme sa tam postavili ako strelecká pechota. Nikto okolo nás neprešiel bez zásahu vody zo štyroch pušiek zároveň.

O piatej sa s oblievaním definitívne prestalo. Aj my sme teda išli na kolotoče, na lodičky na jazere a nakoniec na večeru. Bol som z troch oblievačiek za sebou už naozaj unavený, celý deň som takmer nejedol a zrejme som chytil aj poriadny úpal. Na jedlo sme čakali strašne dlho, všade bolo plno ľudí a dve reštaurácie už mali úplne vypredané a keďže mňa už chytil vlčí hlad, aspoň som ho zapil sladkou studenou malinovkou. To som nemal robiť. Celý zvyšok večera som prevracal a prekadil. Poviem vám, mať akútnu hnačku a vracanie, ak človek stanuje na parkovisku, ktoré je večer plné ľudí, nebolo vôbec jednoduché. Verejné toalety nikde, musel som ísť teda pohnojiť miestne pole. Tam však bola úplná tma a tak som sebou párkrát poriadne sekol do hlbokého jarku. Aspoň že som nespadol do toho, čo som tam musel zanechať. Bola to ťažká noc, keď som pod slabučkým svetlom v kufri auta musel kontrolovať, či mám v topánkach iba hlinu z pola, alebo aj…

Druhý deň som ale zase musel skoro ráno vstávať. Už o pol ôsmej mi volal môj nový mediálny tím, že musia spustiť nový stream, deň predtým som im veľmi pomohol a tak mám hneď prísť, nech som aj na tomto. Streamovať má vôbec nelákalo, ale pokračovanie osláv áno, tak som sa nejak vykopal zo spacáku. Umyl som sa minerálkou, mokrým uterákom a alkoholickými vreckovkami. Tie poriadne zaštípali. Akurát som sa na zadnom sedadle auta obliekol, odháňajúc deti, ktoré mi stále klopali na dvere, keď pre mňa prišiel miestny sekretár na motorke, aby ma odviezol za mojimi novými kolegami. Raňajky som nemal, tak mi aspoň strčil dve solené kačacie vajcia do vrecka. Neodvážil som sa ich zjesť.

Na motorke sme odišli na druhé námestie, ktoré bolo pod veľkými stromami a miestni sa tu hrali tradičné hry, ktoré môj nový tím, ako aj ďalší zástupcovia lokálnych médií dokumentovali. Jedna bola drevené vrtítko, ktoré ľudia omotali povrazom a museli hodiť do stredu na drevenú dosku, kde sa vrtelo vrtítko protivníka. Cieľom bolo protivníkove vrtítko vyhodiť, zároveň to spraviť tak, aby sa to nové vrtítko ostalo krútiť čo najbližšie k stredu drevenej dosky. Na jednej strane námestia hrali ženy a na druhej muži. Vrtítka na dosku hádzali z veľkej vzdialenosti a väčšina na doske neostala, ale letela ďalej. Hneď ako som zosadol z motorky, jednému veľkému, rýchlemu drevenému vrtítku som sa musel uhýbať, lebo letelo rovno na mňa. Pán sekretár ma hneď zobral preč, aby som nestál oproti hráčom, lebo druhému vrtítku by som sa už uhnúť nemusel.

Vyskúšal som si to aj ja, streamerky potrebovali, aby sa niečo dialo a ja som bol ich nová mediálna pomôcka. Ale aj tak ma to lákalo. No nebolo to vôbec jednoduché. Okrem toho som si musel dávať pozor, aby som sa príliš nezapálil do hry a neuvoľnil. Žalúdok ešte veru dobrý nebol. A tak som to po dvoch pokusoch vzdal.

Od vrtítiek sme sa presunuli na neďaleké kohútie zápasy. Niekoľko mužov prinieslo svoje kohúty, ktoré mali popravde až prekvapivo v láske, vyčistili im krky pierkom (neviem prečo), umyli ich a potom ich poštvali proti sebe. Aj náš sekretár mal zápasy kohútov v láske, hoci pri vrtítkach spoločne s nami streamoval, zrazu ho nebolo. Potom sme ho zrazu zbadali, ako z tašky vyťahuje kohúta a na nás úplne zabudol. Prišli sme o streamera, ostali sme len traja. Išli sme ďalej.

Tretia hra bolo chytanie rýb v jazere. Muži a ženy naraz skočili do jazera kam predtým nasadili kaprov a s bambusovými lievikmi v rukách chodili hore dole po dne jazera. Nebolo hlboké. Lievik držali užším hrdlom hore a širšiu časť prudko zapichovali do dna. Chceli tak dnu v lieviku uväzniť ryby. Ak sa to niekomu podarilo, vytiahol ju z lievika von holými rukami, strčil do vreca a lovil ďalej. Preteky boli v tom, kto chytí viac kaprov.

Na poslednú atrakciu som sa tešil najviac, ale zároveň som sa jej aj najviac obával. Veľká hostina, kde všetci stolujú spoločne za jedným stolom. Jedlo nie je na tanieroch, ale na listoch z banánovníka a všetko sa je rukami. Keďže nás ale bolo veľa, dostali sme plastové rukavice. Čo bolo fajn, keďže na záchodoch tu umývadla moc nevedú.

Neboli to žiadne sofistikované jedla, slaninka, kuracinka, veľa zeleniny, ovocie, oriešky a žltá, hnedá, biela a zelená ryža. No všetko to bolo nádherne vyzdobené. Mediálne tímy ma už plne zobrali medzi seba, takže okrem mojich streamerských kamarátov som sa ocitol aj v reklame pre miestny turizmus a na TikToku niekoľkých influencerov. Už v ten večer mi písala kamarátka, ktorá mi toto miesto dva dni predtým odporučila:

"Vidím že si poslúchol moju radu a išiel si do Mengnuo. Všade na TikToku na mňa vyskakujú videá, ako si na miestnej hostine." Keby tak vedela akú daň za to platím.

Bola to unikátna hostina, ale moje žalúdočné problémy boli rovnako veľkolepé. Jesť som musel naozaj opatrne. Hladinu energie som mal už taktiež takmer na nule a znova sa rozbiehala poobedná šialená horúčava a ešte šialenejšia oblievačka. To už by som asi neprežil, rozhodol som sa to teda zabaliť. Všetko, čo sa natočiť dalo som už aj tak natočil. No vode som sa nevyhol, pri odchode na mňa miestne ženy vyliali ešte dva kýble. Celý mediálny tím dostal podobnú rozlúčku. Potom ma už čakala len trojhodinová cesta autom cez srpentíny a rozbité cesty do najbližšieho mesta s hotelom a toaletou s umývadlom.

My sa však do Mengnuo o týždeň ešte vrátime, pretože nie všetko je tu tak krásne, ako sa počas týchto sviatkov javilo…