Keď mal Renqin dvadsaťtri rokov, ochorel a musel byť hospitalizovaný. Renqin je tibetský nomád z čínskej provincie Sichuan a v jeho okolí žiadna nemocnica nebola. Dodnes nie je. Ochorenie síce nebolo vážne, ale týždeň na lôžku mu úplne zmenil život.

O tomto mieste som aj natočil film

Chlapec nomád

Nomádske rodiny zvyknú mať veľa detí. Vzdelanie väčšinou dostanú len tí chlapci, ktorých rodina pošle do kláštora. Renqin má jedenásť súrodencov a dvaja bratia už v kláštore žili. Otec teda rozhodol, že on zostane žiť na pastvinách. Preto, keď sa Renqin dostal do nemocnice, nevedel čítať ani písať.

V nemocnici ležal spolu s dvoma Tibeťanmi z mesta. Spriatelili sa. Na rozdiel od neho boli vzdelaní a povedali mu, že by sa mal naučiť písať. Začali ho učiť.

Vykľul sa z neho nadaný študent, tibetské písmo zvládol v rámci pobytu v nemocnici. Ešte dôležitejšie ale bolo, že novonadobudnuté poznatky v ňom prebudili túžbu ďalej sa učiť. Rozhodol sa naučiť aj po anglicky. To však nebolo jednoduché. V etnickom Tibete v čínskej provincii Sichuan, kde sa narodil a žil, veľa ľudí po anglicky nevie. On nepoznal nikoho.

Šťastena ale stála po jeho boku. Jeho strýko zastával dôležitý post v miestnej vláde a Renqinovi vybavil to, o čom mnohí Tibeťania len snívajú. Pas. Odišiel do Indie naučiť sa angličtinu.

Naučiť sa anglicky bol najmenší problém, zvládol to perfektne za dva roky. Dostať sa do Indie bol väčší problém, dostať sa domov z Indie ešte väčší. V zahraničí mohol byť len pokiaľ bol jeho strýko v úrade. Inak by mu hrozilo, že ho po návrate vezme polícia a skončí vo väzení. Strýko zaručoval, že sa tak nestane. Pri návrate musel stráviť niekoľko dní na výsluchoch. Pýtali sa ho, čo v Indii robil. Či sa stretol s Dalajlámom a exilovou komunitou. A či má nejaké nekalé úmysly, keď sa vracia domov.

Litang, hrdé mesto

Aj napriek tomu, že je Renqin z Litangu, po pár dňoch ho pustili domov. Litang bol kedysi jedným z najväčších centier tibetských odbojov a centrom partizánov počas vojny v päťdesiatych rokoch. S miestnym obyvateľstvom sa tu zaobchádzalo tvrdšie ako s Tibeťanmi v provincii Tibet. Tá bola svetom ostro sledovaná. Mao Cedong si dával záležať, aby tam všetko prebehlo čo najpokojnejšie a nemierumilovnejšie. Nepodarilo sa mu to, avšak vo zvyšku Tibetu, kde mu na harmonickom vyriešení situácie nezáležalo, to bolo oveľa horšie. Aj v Litangu.

V najväčšom chráme v Litangu stojí symbol tohto boja. Stáročia starý strom, ktorý počas bombardovania zasiahla bomba presne do stredu kmeňa. Strom roztrhlo na polovicu. Z jeho stredu však vyrástol úplne nový a zdravý kmeň. Dnes je ešte hrubší a silnejší, ako bol pôvodný strom, z ktorého zostali dve zoschnuté polovice starého kmeňa objímajúc nový kmeň. Nepoddajnosť prírody symbolizuje nepoddajnosť miestnych ľudí.


Za vzdelaním

Renqin sa doma dlho neohrial. Chcel sa stále učiť. Tentoraz sa vybral do mesta Dalian na severe Číny, kde sa naučil plynulo po čínsky.

V Daliane zistil, že medzi Číňanmi je veľmi veľa dobrých ľudí. V Daliane a Pekingu, kde tiež strávil nejakú dobu, si našiel množstvo dobrých kamarátov. A spoznal aj ženu, Číňanku, u ktorej našiel vzťah syna a matky, ktorý mu doma chýbal.

Dodnes vraví, že boli ako dve duše, ktoré sa našli. Stretávali sa každý deň a rozprávali sa o živote, plánoch, skúsenostiach… Naozaj v nej našiel druhú matku.


Vtedy ešte nebol internet rozšírený. Jediný spôsob, ako mať jej kontakt, bolo telefóne číslo v mobile. Na sviatky sa musel vrátiť domov a na vlakovej stanici mu ten mobil ukradli.

Po sviatkoch sa do Dalianu vrátil, aby ju našiel, ale miesto kde s rodinou bývala bolo prázdne. Presťahovala sa. Nik nevedel kam. V desaťmiliónovom meste sa jedna Číňanka hľadá ťažko. Veď ani jej celé meno nevedel.

Dnes žije Renqin v Litangu, za ženu má Tibeťanku a majú krásne jednoročné dievčatko. V Litangu som sa s Renqinom spoznal aj ja.

Etnický a politický Tibet

Tibet nie je len provincia Tibet, ako si u nás mnohí myslia. Tibetská ríša bola v siedmom a ôsmom storočí obrovská a zaberala veľkú časť Ázie. Čínska dynastia Tang s Tibetom prehrala veľa bojov. Vďaka tomu sa čínska kultúra začala rýchlo miešať s tou tibetskou. Tibet Číňanom ukradol vplyv nad hodvábnou cestou, ktorú dlho kontrolovali. Vďaka nej sa do Tibetu začali dostávať ďalšie kultúrne vplyvy. K tomu treba prirátať silný vplyv Indie a Budhmizmu. Vznikla tak výzmnamná kultúra silne ovplyvnená zvykmi a myslením ďalších národov.

Sláva a vplyv Tibetu ale na konci ôsmeho storočia začali pod tlakom intríg a bojov o moc rýchlo upadať. Niekoľko za sebou idúcich vrážd hlavných predstaviteľov Tibetu uvrhlo ríšu do temnej časti jej dejín. Už nikdy sa Tibetu nepodarilo vrátiť sa medzi hlavných ázijských hráčov.

Tibetské obyvateľstvo však dodnes obýva mnohé územia, kde sa kedysi ich ríša rozkladala. Tibeťanov a tibetské oblasti dnes nájdeme okrem Tibetskej autonómnej provincie aj v čínskych provinciách Yunnan, Sichuan, Gansu a Qinghai. Mimo Číny ešte v Nepále. Tentokrát som sa vybral do provincie Sichuan, mestečka Litang. Tam sa totiž po desiatich rokoch konečne konali tradičné súťaže koní.

Sviatky koní

Tibeťania sú excelentní jazdci. Kone majú najmä na naháňanie yakov, ktoré ako kočovníci chovajú. Keď cez deň nemajú čo robiť, čo sa mužom stáva celkom často, lebo tu pracujú najmä ženy, tak trénujú na koňoch. Jednotlivé dediny a rodiny nomádov sa v lete stretávajú a organizujú na pastvinách súťaže v jazde. Rozhodcovia nie sú, jazdci si sami spomedzi seba vyberú toho najlepšieho.

Hodnotí sa ako nízko sa dokážu z koňa spustiť pod jeho brucho za plného trysku a pritom zo zeme zdvíhať stužku. V trysku a pololežiačky predvádzajú kúsky, pri ktorých tuhne krv v žilách. V tejto rýchlosti sa musia vytiahnuť späť na koňa.

Nemálo jazdcov sa späť nevytiahne. Stratí silu a začne na koni beznádejne visieť. Jeho spoločníci musia koňa rýchlo zastaviť. Jazdec má totiž nohu priviazanú o sedlo a kôň ho ťahá stovky metrov. Búcha ním o každú skalu. Zlomeniny sú na pretekoch bežné, niekedy sa to skončí aj horšie.

Zúčastniť sa menších lokálnych pretekov v jednotlivých dedinách je ťažké. Termín totiž stanoví láma približne v týždennom predstihu. A to veru na návštevu zo Šanghaja, kde žijem, alebo nebodaj z Európy neprichádza v úvahu. Ja som sem prišiel pripraviť nový zájazd, na ktorý by som mohol brať ľudí. Preto som hľadal preteky, ktoré majú dátum stanovený vopred a nemenní sa. Zároveň som ale nechcel, aby to boli preteky zaplavené turistami, ako tie v Shangri-le. Aj preto som zvolil Litang.

Viac ako desať rokov boli preteky na koňoch v Litangu zakázané. Tibeťania nie sú práve pokojný národ. Často sa preteky menili na nepokoje a bitky. Aj tento rok boli ešte oficiálne zakázané. Ale nám sa podarilo získať podpultovú informáciu, že budú. Uskutoční sa skúšobný ročník, aby sa rozhodlo, či sa môže v tradícii pokračovať.

To bola pre nás skvelá správa. Malo to totiž hneď niekoľko výhod. Neboli tu žiadni turisti. Absolútne minimum. Iba zopár šťastlivcov, ktorí boli náhodou v Litangu a ani netušili že sú nejaké slávnosti.

Bolo tu množstvo miestnych ľudí. Bola to významná udalosť. Konské preteky v Litangu sú späť po desiatich rokoch! To prilákalo aj veľa jazdcov. Najlepšími jazdcami tohto roku sa stali jazdci z dediny Derjoma. To je dedina odkiaľ pochádza Renqin. A tak sme sa tam po slávnostiach spolu s Renqinom za jazdcami vybrali.

Dedinka Derjoma

Ako každú tibetskú dedinu, aj tú ich zdobí veľký budhistický chrám. Ten si dokonca zanechal pôvodné postavenie a riadi celú dedinu. Mnísi chodia po dedine ako tajná polícia. Každý jeden nás zastavil a pýtal sa, čo sme zač. Cudzincov sem moc nechodí. Našťastie Renqin je miestna celebrita.

Zobral nás k svojmu strýkovi, ktorý zavesil kočovanie na klinec, postavil si krásny domček a užíva si “dôchodok”. Tibeťania rozhodne nie sú chudobní. Od vlády dostávajú stabilný príjem, aby boli spokojní a nevznikali sociálne nepokoje. V Sichuane to nie je veľa peňazí, ale dalo by sa z toho aj vyžiť. To ale nepotrebujú. Rodiny majú stáda yakov. Tie sú veľmi cenné. Majú stovky, niektorí tisíce yakov. Ak si potrebujú kúpiť auto, predajú troch yakov a majú na auto.

Na jar v horách rastú zázračné huby Kordicepsy. Tibeťania ich chodia zbierať do ťažko dostupných oblastí a potom ich predávajú čínskym podnikateľom. V čínskej medicíne sú totiž veľmi dôležité. Cena za gram sa pohybuje okolo päťdesiat euro.

Okrem kordicepsov tu v lete zase rastie ďalší druh vzácnych hríbov – matsutake. Tie sa síce nepredávaj tak draho, ale lacné rozhodne nie sú.

Ak sú Tibeťania ochotní pracovať, ich príjmy sú veľmi vysoké. A to aj v porovnaní s východnou Európou.

U nomádov

Renqin nás zobral k rodine svoje ženy, ktorá stále kočuje. Strávili sme s nimi dva dni. Ráno sme spolu dojili yakov, na obed som na motorke s tibetskými mládencami zháňal na obrovských pastvinách postrácané jedince. Poobede sme spolu s nimi spracovávali čerstvé mlieko na syr a maslo.

Najťažšie na živote v tejto oblasťou je podnebie. Nadmorská výška je okolo 4300 metrov nad morom. Keď svieti slnko je neúprosné. Nie je síce veľmi teplo, ba by som povedal že je tak akurát, ak sa však človek nenatrie, či nezahalí, ťv priebehu piatich minút je spálený ako rak.

Chvíľu je teplo, ale mraky a vietor môžu prísť veľmi rýchlo. Počasie sa neustále mení. Keď zafúka, výrazne sa ochladí. A to aj v lete.

V zimných mesiacoch sú zima a vetrisko neúprosné. Len miestni to dokážu prežiť. Všetci Číňania, čo sa do Litangu nasťahovali kvôli turistickému ruchu, sa na zimu vracajú domov.

Najlepšie na živote kočovníkov je nekonečná sloboda. Preháňať sa na koňoch alebo motorke po nekonečných planinách, budiť sa a chodiť spávať so slnečným svitom… Riadiť sa úplne podľa ľudskej prirodzenosti a základných princípov ako hlad a smäd. Aj napriek tomu, že tu ľudia žijú celý život, stále si cenia krásnu prírodu okolo seba. Niet divu, že sa nomádi neradi sťahujú do miest.

Život žien v Tibete

S nomádmi sme sa pastvinách hrali celý deň nomádske hry. Jedna z najlepších spočívala v tom, že v stoji na rukách bolo treba vytiahnuť kúsok cukru z jačieho jogurtu ústami. Kto neuspel padol tvárou rovno do jogurtu. Presne takto tu trávia dni všetci muži. Celé dni hrajú nomádske hry, zatiaľ čo ženy tvrdo pracujú.

Muži majú väčšinou dve manželky. Avšak to neznamená, že by si naďalej nemohli hľadať ženy. Nevera mužov nie je nevera. Je to v poriadku. Za to nevera žien je neprípustná. Ak muž splodí dieťa s cudzou ženou, nie je to jeho starosť. O dieťa sa stará rodina ženy. S mužom nemá nič spoločné.

Ako som už písal, Renqin má jedenásť súrodencov. No je jediným synom svojej matky. Ďalšie deti sú od druhej ženy a mileniek. Jedna milenka dokonca jeho otcovi splodila sedem detí! O tie sa ale otec nestará.

Mladí Tibeťania s tým pomaly začínajú mať problém. Renqin nie je hrdý na svojho otca. Považuje ho za človeka s pokriveným charakterom. Avšak dve manželky by chcel aj on. Poprosil nás, či by sme mu nenašli cudzinku. A nebol jediný, kto nás o to požiadal. Vo vzdialenejšom meste totiž žije jedna Američanka, ktorá je druhou manželkou tibetského nomáda. Všetci teraz vedia, že sa to dá! Je reálne mať za druhú manželku cudzinku! Všetci po tom túžia…

Nám naopak chceli dohodiť tibetské ženy. Jedného večera sa nás naši tibetskí priatelia opýtali, či s nimi nechceme ísť do čierneho stanu.

Za tibetskými milenkami

Všetky rodinné stany sú vyrobené z yačej srsti a tým pádom čierne. Dnu žije spolu niekoľko generácií. Starí rodičia, rodičia a všetky deti. Ale stany nie sú moc veľké, takže ľudia spávajú blízko seba. V našom ponímaní tam neexistuje žiadne súkromie. To ale nomádom nevadí. Ani milencom.

Volali nás do čierneho stanu vedľajšej rodiny. Vraj tam žije niekoľko slobodných tibetských dievčat a večer za nimi chodia. Vždy musia ísť traja muži a z toho jeden dostane to, za čím ide. Druhý muž ho vezie na motorke. Tretí muž ide na druhej motorke. Musí totiž najprv odohnať psa, ktorého má každý rodina. Keď mladík, idúci za slečnou zosadne, druhá motorka ide pomôcť prvej motorke, aby psovi úspešne ušla. O pol hodinu sa pre kamaráta vrátia, alebo sa vymenia.

Slušne sme odmietli z dôvodu, že máme manželky. Na to ale odpovedali, že to nevadí, aj oni predsa majú manželky. Takáto výhovorka tu neprejde.

No nedali sme sa presvedčiť. Nieže by Tibeťanky neboli krásne. Tibeťania sú krásni ľudia. Ale o polnoci sa nám moc nechcelo naháňať sa s obrovskými psami na motorke. Okrem toho, jedna vec na ktorú si Tibeťania nepotrpia je hygiena.

Obed s nomádmi

V čiernych stanoch je všade neporiadok a smeti. Naobedovať sa s tibetskými kočovníkmi bol moment, kedy som sa dostal k svojim cestovateľským limitom. Keď vytiahli zabitého barana z hliny, kde už nejakú dobu ležal, nasekali ho úplne hrdzavou sekerou a uvarili vo vode, dvíhal sa mi žalúdok. Keď mi ale dali jeho vnútornosti do ruky, a potom kus mäsa, kde nebolo žiadne mäso, len tuk, šľachy a koža, mal som dosť. Ale nechcel som uraziť, Renqinova rodina k nám bola naozaj priateľská. Pohrýzť to mäso bol nadľudský výkon. Pán domáci chvíľu pozoroval ako s tuhým kúskom zápasím. Vzápätí to už asi nemohol vydržať, vytiahol mi kus mäsa doslova z úst a celý ho naraz prehltol. Zobral misku a dal mi vybrať si ďalší kus. To som už som naozaj odmietol. Slušnosť neslušnosť, bol som v koncoch. Ani len ten hrdzavý nôž, ktorý pred tým, ako s ním začal krájať mäso utrel o nohavice presne na mieste, kam si utiera sople, mi viac nevadil.

Gurmánsky národ Tibeťania rozhodne nie sú. Nie sú ani moc vzdelaní, moc čistí a rozhodne nie sú kľudný a pokojný národ. Sú ohniví a veľmi hrdí ľudia. Sú to fascinujúci ľudia plní kultúry a tradičných zvykov, komplikovanej histórie. Život, aký dnes vedú kočovníci v tomto vysokohorskom kraji sa takmer nezmenil. Je to doslova cesta časom. Cesta časom v prenádhernej prírode.

Láska k vzdelaniu

Renqinova láska k vzdelaniu pretrváva. Učí miestne deti písať po tibetsky, ako aj po anglicky a po čínsky. Rovnako sa snaží vzdelávať miestne obyvateľstvo v byrokracii a spôsobe života modernej spoločnosti. Väčšina ľudí má problém si na úradoch vybaviť aj základné záležitosti.

Veľa mladých ľudí tu po vzdelaní túži. Trápi ich, že nikdy nemohli ísť do školy. Dokonca sa za to hanbia. Sú to hrdí ľudia, ktorí milujú svoju kultúru, ale nepoznajú ani len vlastné písmo. Školy tu sú, v ceste ale stoja tradície a náročný život nomádov. Nie všetci mali totiž toľko šťastia ako Renqin. Vie to aj on a preto sa snaží o to šťastie deliť. Ako sa vraví, keď nepríde nomád do školy, príde vzdelanie za ním. To symbolizuje Renqin.