Vzdelanie ako kríž

Keď sme išli s tibetským nomádom a jeho dvoma dcérkami po pastvinách smerom k ich stanu, tušili sme, že to bude neopakovateľný zážitok. Ale netušili sme, akého zaujímavého Tibeťana u nich doma stretneme. Môcť nazrieť do každodenných ťažkostí mladých vzdelaných Tibeťanov nie je jednoduché, o to vzácnejší tento zážitok bol.

Celé to začalo nenápadne. S mojím kamarátom Dahuom sme šoférovali cez nekonečné pastviny oblasti Gannan provincie Gansu. V tejto oblasti sú trávnaté pastviny naozaj nekonečné, ťahajú sa stovky kilometrov a ich koniec je v nedohľadne. Spočiatku je to fascinujúce, po pár dňoch už únavné. Pastvinami vedú rovné cesty bez jedinej zákruty. No môže sa ísť len sedemdesiatkou, pretože z pastvín kedykoľvek vybehne nejaký jak, pes, koza, ovca alebo Tibeťan. Všade tu je úsekové meranie rýchlosti - to znamená že rýchlosť auta kamera odmeria na začiatku úseku, ktorého dĺžka môže byť niekoľko kilometrov, až po desiatky kilometrov, a potom ju odmeria opäť na konci úseku. Podľa priemernej rýchlosti spočíta, či auto prekročilo rýchlosť, alebo nie. Pokuty sú vysoké a strhávajú za to body z vodičského preukazu. Preto vždy keď sa takýto úsek blíži ku koncu, je vidieť ako autá stoja na krajnici, šoféri fajčia a cikajú s výhľadom na pastviny. Čakajú totiž, kým im klesne priemerná rýchlosť a až potom prejdú autom pod kamerou. Našťastie navigácie to vedia všetko zmerať.

Takouto pomalou premávkou a únavnou, jednotvárnou krajinou sme išli už niekoľko dní. Boli sme naozaj vyčerpaní. Preto keď sme konečne zbadali, že pastviny pred nami sa trochu menia, dvíhajú sa do kopca a kde tu sa objavia skalnaté vrchy, hneď nás to zaujalo. Toto miesto vyzeralo naozaj krásne, bola akurát zlatá hodinka a na pastvinách boli nomádske stany a stáda jakov. Fotografiu som mal rovno pred nosom, musel som ju ísť urobiť.

Ako sme stáli pri krajnici, z nomádskeho stanu vyšiel muž s dvoma dievčatkami a naskočili na motorku. Najprv išli po pastvinách preč, ja som ich fotil dlhým objektívom, keď zrazu sa z ničoho nič otočili a namierili si to rovno k nám.

"Nechcete k nám ísť na večeru?" prihovoril sa nám otec. Dievčatká ktoré sedeli na motorke za ním si nás zvedavo prezerali. Hlavne mňa, veľa cudzincov v živote ešte asi nevideli.

Môj kamarát zo slušnosti odmietol. Bolo mu to hlúpe prijať pozvanie od úplne neznámych ľudí, ktoré prišlo tak nečakane. V Číne totiž ľudia niekedy pozývajú k sebe na návštevu iba zo slušnosti, v skutočnosti hostí nechcú, a od pozvaného sa očakáva, že slušnosť budete opätovať tým, že to odmietnete. Motorkár sa teda pomaly otočil a odchádzal.

"Poďme k nim!" povedal som kamarátovi. Tušil som, že ak budeme súhlasiť, čaká nás niečo neopakovateľné. Okrem toho som vycítil, že toto pozvanie nebola len neúprimná slušnosť, ale že sme ich naozaj zaujali a chceli sa o nás dozvedieť viac. Rýchlo sme ich dobehli a otca sme sa opýtali, či to pozvanie myslel naozaj vážne.

– Áno!

Nasadli sme teda do auta a zišli z cesty na pastviny. Ešte že sme mali terénne auto, lebo inak by sme sa k ich stanu dostali autom len veľmi ťažko. Ako sme zaparkovali, zbehla sa okolo nás celá skupina Tibeťanov. Jedna rodina: otec s malými dcérami, ktorý nás k sebe pozval, spoločne s manželkou pásli jakov; druhá rodina: staršia matka, dvaja dospelí bratia so sestrou, jeden mal manželku a malé batoľa, zase pásli ovce.

Kým sa môj kamarát s nimi rozprával, ja som nevedel, čo fotiť skôr. Osvetľovalo nás nádherné zapadajúce slnko, krajina bola nádherná a títo ľudia fascinujúci. Pohltila ma úplná eufória. Našťastie aj oni sa túžili fotiť, a tak mi veľmi rýchlo začali pózovať.

Priviedli koňa, aj sme na ňom chvíľu jazdili, potom sme postavili náš stan a keď zašlo slnko, išli sme a spoločnú večeru. Pripravili sme im zopár darčekov. Krabicu mandlí, fľašu vína, Coca-Colu, domáci syr a šunku. Popravde nadchli ich len mandle a Coca-Cola. Ostatné im vôbec nechutilo. Ako sa napili vína, tváre sa im skrivili a všetci ho nenápadne vyliali do trávy. Otec dal to svoje dopiť dcéram. Zo syru a šunky si dali jedno sústo, pochválili ich, ale už si viac nedali. Za to o mandle sa skoro bili.

Nás ich kuchyňa tiež nenadchla, ale keďže už som raz u nomádov býval, vedel som, čo ma čaká. Nakoniec to bolo o trochu lepšie ako môj prvý zážitok (ten je popísaný v mojej knihe), ale aj tak by som bez tibetskej kuchyne bez problémov prežil.

Jačie mäso je tvrdé a smradľavé, i keď tu ho aspoň trochu dokorenili a dali do polievky so slížami. Tibetský čaj z jačieho mlieka som už ani neskúšal, nielen že je hnusný, ale mám aj slabú alergiu na mlieko. V prípade, že niečo nechcem, o tejto alergii referujem ako o veľmi nebezpečnej. Aby mi to mlieko naozaj nikam nedali. Fakt je zlé.

Ich výraz na tvári, keď počuli že niekto má alergiu na mlieko bol k nezaplateniu. Mlieko je hlavná potravina Tibeťanov, jedia ho na raňajky, obed, večeru a aj medzitým. O tom, že by niekto mohol mať alergiu na mlieko ešte nepočuli. Mali sme aj "zangba", čo je tibetská múka rukami ušmudlaná do guľôčky v tibetskom masle. Tá múka chutí dobre, len to tibetské maslo strašne smrdí. Okrem toho mi ju ušmudlal pán domáci s rukami od hliny a jačieho trusu, takže som naozaj ochutnal len jedno sústo.

Aj tak sme sa spoločne najedli. Tibetské jedlá pripravené na ohni, kde horeli jačie hovienka sme samozrejme pochválili, oni ešte raz pochválili víno, šunku a syr. A nakoniec sme všetci jedli mandle.

Všetci sa postupne uvoľnili, začali sme sa družne rozprávať, ukázal som im fotky Slovenska, Liyi, nášho psa... Oni nám zase rozprávali ako vyzerá život na pastvinách. Malé dievčatká sa úplne odviazali, veselo spievali a jašili sa. Možno to bolo aj tým, že dopili otcove víno.

Všetci títo Tibeťania, s výnimkou jedného mladého muža boli klasickí nomádi. Nemali takmer žiadne vzdelanie, nevedeli poriadne písať ani čítať. Celý život strávili pri pastve a hoci sa svet okolo nich sa výrazne zmenil, v ich živote toho zmenili málo. S výnimkou Tik Toku, ten do ich životov prenikol a všetci na ňom boli závislí. Čo sledovali najradšej? Ako iní Tibeťania pasú jakov.

Jeden z bratov medzi nimi vynikal. Vyštudoval obchod na vysokej škole, mal dokonca magisterský titul a nejakú dobu pobudol aj v Pekingu. Po škole sa vrátil domov. Kde narazil na realitu.

Pre ľudí ako on je veľmi ťažké sa uplatniť. Chcel by ísť pracovať do štátnej sféry, lenže pracovné posty sa rozdeľujú medzi etnických Číňanov a Tibeťanov z Tibetskej autonómnej provincie, alebo z provincie Sichuan. Tam žijú hlavné tibetské vetvy v Číne. On ako Tibeťan z oblasti Gannan je "menejcenný" aj medzi Tibeťanmi. Okrem toho oblasť Gannan má komplikovanú politickú históriu, počas Kultúrnej revolúcie to bolo miesto pracovných táborov pre inteligenciu z miest, ku koncu Kultúrnej revolúcie sem presídľovali mladých ľudí. Preto sú tieto tibetské oblasti na okraji záujmu, miestni ľudia sú vždy na poslednom mieste medzi ostatnými Tibeťanmi.

Získať post v štátnej sfére je preňho z týchto dôvodov takmer nemožné. Vyštudoval biznis, chcel by obchodovať, lenže tam mu v ceste stoja tradície. V týchto oblastiach sú už desiatky rokov úlohy v spoločenskej hierarchii jasne prerozdelené: Tibeťania chovajú zvieratá, obchodujú s nimi Moslimovia. Narušiť to je považované za vytváranie problémov a pohŕdanie tradíciami, človek by bol za to odsudzovaný aj medzi svojimi. Jeden dôvod je mier medzi týmito dvoma národmi a náboženstvami. Druhý dôvod je, že zabíjať zvieratá a obchodovať s ich mäsom je proti tibetskej viere, budhizmus to zakazuje. Lenže s ničím iným, než s jakmi, kozami a ovcami sa tu obchodovať nedá. Počas sezóny tu rastú kordicepsy, tých je ale málo a Tibeťania sú taktiež iba na začiatku obchodného reťazca - zbierajú ich; no hlavný obchod robia Moslimovia , dnes aj etnickí Číňania.

A tak bol tento študent roztrhnutý medzi moderným svetom, kde ľudia môžu robiť, čo chcú a snažia sa presadiť, a medzi tradíciami, kde je všetko zakázané. Ako sme sa s ním rozprávali, vycítili sme, že je pod obrovským tlakom. Je vo veku, kedy by si mal nájsť ženu a mať deti. Tibeťania majú rodiny veľmi skoro, otec ktorý nás k nim priviedol mal iba dvadsať štyri rokov a už mal dve dievčatká, ktorým tiahlo na desať. Ak by sa aj tento vyštudovaný Tibeťan rozhodol založiť si rodinu, znamenalo by to, že prijal rolu pastiera oviec. To odmietal. V prvom rade mal vlastné sny, a okrem toho nechcel, aby si mladšie generácie Tibeťanov mysleli, že ísť študovať sa neoplatí, lebo aj tak sa človek stane akurát pastierom. A ešte pri tom bude aj trpieť, lebo videl a zažil iný svet, ktorý je ale pre nich nedosiahnuteľný.

Bol veľmi nešťastný, to že sa s nami mohol rozprávať mu veľmi dobre padlo. Sedeli sme spolu do druhej rána, popíjali pri tom pivo a mrzli v našom stane, kde žiadne hovienka nehoreli. V ich stanoch ostatní totiž už spali. Bol to zážitok ako preňho, tak aj pre nás.

Tento Tibeťan bol mladý. Byť stratený v mladom veku je bežné všade na svete. No je fajn, že v našej spoločnosti sa nemusíme biť s tradíciami, ktoré nám zatarasia aj to málo možnosti, čo nájdeme. Na druhej strane, ak títo ľudia prídu o svoje tradície, úplne sa asimilujú do modernej spoločnosti, stratia tým svoju identitu, ktorá ich robí jedinečnými. Je to ťažká otázka, ja na ňu odpoveď nemám. Je to na pleciach ľudí, ako bol tento Tibeťan, aby ju vyriešili pre ďalšie generácie.

P.S.: Z tohoto zážitku som natočil aj celý film pre RTVS. Môžete si ho pozrieť v archíve televízie: Pozrieť trinásť-minutový film