Vďaka bohu za to!

Byť cudzincom v Číne má svoje výhody aj nevýhody. Minulý týždeň sme sa s Liyou vybrali na výlet za dobrým jedlom i kávou, a počas cesty som zažil ako tie výhody, tak aj veľké nevýhody.

Na dedinke je nám krásne, ale už nám začala chýbať pestrosť jedla. Mestský život sme nemali už niekoľko mesiacov, čo mne osobne vyhovuje, ale na druhej strane, nekonečný výber dobrôt, ktoré čínske mestá ponúkajú, má svoje gurmánske čaro. Nastal čas, požičali sme si auto a namierili sme si to do mesta Dali, ktoré je vzdialené dve hodiny cesty.

Cestu do Dali sme absolvovali už niekoľkokrát, ale vždy iba pod diaľnici. Tentokrát sme si chceli pozrieť, čo sa medzi našou dedinkou a finálnou destináciu vlastne nachádza. A tak sme sa vybrali vedľajšími cestami. Ako prvé sme navštívili dedinku s krásnym názvom "Ulica plná kráv". Pochutnali sme si tu na naozaj excelentných ryžových slížoch.

Chceli sme rýchly obed a ryžové slíže sú v tejto oblasti veľmi obľúbené, preto bol výber jedla jasný. No tieto slíže boli výnimočne dobré. Boli hrubé, ale zároveň tak jemné, že sa rozplývali na jazyku. Vývar nebol mastný, no aj tak bol plný chuti. V polievke bola nadrobno nakrájaná zmes krásneho hovädzieho mäsa s do chrumkava vypraženou slaninkou a lístkami čerstvej zeleniny. Polievku sme si mohli dochutiť podľa chuti bambusovými klíčkami, nakladanou kapustou, sezamom, čili, sójovou omáčkou a inými delikatesami. Mňam.

Ulica plná kráv nás neoslnila tak, ako samotné slíže. Teda, aby som bol presný, oslnila nás až príliš. Slnko tu pieklo doslova pekelne. Liyi, ktorá je alergická na silné UV žiarenie, sa tak hneď prvý deň nášho výletu zo slnka spravili boľavé kútiky na ústach a zapálila sa jej tvár. Cesta nezačala dvakrát najlepšie. Vďaka bohu za tie dobré slíže.

Toto miesto je vyhlásené svojimi horúcimi kúpeľmi, na tie sme však čas nemali. Okrem toho sme sa pod tým pražiacim slnkom na teplé kúpele moc necítili. Nabudúce. Cestička do Ulice plnej kráv bola celkom krkolomná, spravili sme výškový prechod možno aj dvetisíc metrov hore a dole. Kľukaté horské cestičky kdetu zdobili obytné autá zaparkované pri ceste, ktoré domáci premenili na kaviarne pre okoloidúcich. Ponúkali prenádherné výhľady a zlú kávu. Nevadí, cieľom našej cesty sú kávové plantáže, kde už bude káva dobrá. Vďaka bohu za tie výhľady.

Čím bližšie sme sa k Ulici plnej kráv blížili, tým boli cesty horšie. Posledný úsek mi už dal ako šoférovi zabrať. Rozbitá cesta široká akurát pre jedno auto, no premávka bola v oboch smeroch. Neustále tak bolo treba hľadať miesta, kam trochu odbočiť, aby sme prešli z oboch smerov. Okrem toho bola cestička plná zákrut, takže človek nevedel, kedy sa to auto v protismere zrazu objaví. Situáciu komplikovali aj dedinskí psi, ktorí si zásadne líhali do tých najužších úsekov a odmietali sa pohnúť. Dávali tak jasne najavo, že autá turistov v ich dedine nie sú vítané. Žiaľ iná cesta nebola.

Ako sme vyšli z Ulice plnej kráv, cesta sa zmenila na nepoznanie. Šesťprúdová krásna rovná cesta, pri ktorej by sa slovenské diaľnice mohli hanbiť. A bola to pritom len lokálna cesta, skutočná diaľnica bola doslova o pár kilometrov vedľa. Rozdiel medzi diaľnicou a touto cestou bol iba v povolenej rýchlosti. A tú som prekročil. Policajti!

Policajti zastavovali autá ako na bežiacom páse, zjavne to je miesto, kde rýchlosť prekročí každý. Ja som bol piate auto v poradí v našej vlne, ktorú odstavili. Policajt ma vyzval aby som zobral papiere a nasledoval som ho. Prekročil som rýchlosť o 17%, bola šesťdesiatka a ja som išiel cez osemdesiat, to znamená pokuta 15€ bez strhnutia bodov. Ak by som prekročil 20%, strhli by mi aj body. Postavil som sa vedľa ďalších hriešnikov.

Vybavovanie prebiehalo ako na bežiacom páse. Dvaja policajti zastavovali autá, ďalší traja vybavovali pokuty. Jeden preberal vodičské preukazy a dával ich na kopu na malú stoličku, druhý ich odtiaľ bral a diktoval tretiemu policajtovi údaje, a ten ich zapisoval do systému. Ja som iba hľadal, kde je tá žiarovka, čo spolu zakrútili.

Bol som na rade, za mnou už stála iba jedna partia mládežníkov. Policajt pozrel na môj pas, potom na mňa.

"Ty si...?" začal sa pýtať otázku, ale nebol si istý, či ju má dokončiť.
"Áno, ja som cudzinec." uistil som ho.

"Prišiel si zo Šanghaja čo?" opýtal sa ma pri pohľade na môj vodičský preukaz, ktorý bol v Šanghaji vystavený.

"V Šanghaji som žil desať rokov, ale už žijem tu. V dedinke Shaxi pri meste Jianchuan." povedal som mu a pochválil som ich rodnú provinciu, o koľko je lepšia oproti Šanghaju.

Môj pas položil späť na stoličku a zobral pas mládežníkov, aby ich vybavil skôr. Dostali pokutu. Odišli a prišiel opäť rad na môj pas. Policajt mi ho podal so slovami:

"Neprekročil si rýchlosť! Môžeš ísť."

Vďaka bohu za to že som cudzinec čo žije na čínskej dedine a rozpráva plynulou čínštinou. Takého asi ešte nezastavili. Pokuta mi bola odpustená. Len museli najprv odbaviť mládežníkov, aby to nepočuli. No život cudzinca nie je vždy iba ružový. Čo ma na cestách čakalo ďalej, vám napíšem zase o týždeň v novom newslettri.