Utopený cudzinec na čínskom vidieku

Mám zážitok na celý život, ale daň za to je, že ležím doma v horúčkach. Táto cesta ma zničila. Prečo?

Yunnan, provincia v ktorej bývam, je bohatá na národnostné menšiny, netradičné sviatky, zaujímavé tradície a výnimočné oslavy. Minulý rok som natáčal sviatky ohňa, tento rok idem natočiť sviatky vody! Oslavuje ich národnostná menšina Dai a je to začiatok ich Nového roka, čiže oslavy Nového roka théravádového budhizmu.

Menšina Dai žije na pohraničných územiach Číny a Mjanmarska. Miestna architektúra, jedlo, zvyky, tradície, ale aj kroje a samotný výzor miestnych ľudí, spoločne s ich jazykom už naozaj nepripomína Čínu, ale skôr juhovýchodnú Áziu. Je to tu od zvyšku Číny naozaj veľmi odlišné, pre mňa úplne nové, a tak som nevedel, čo od tejto cesty očakávať. Vedel som len, že nový rok théravádového budhizmu sa oslavuje obrovskou oblievačkou, ktorá trvá nepretržite niekoľko dní! Zobral som si teda o pár náhradných tričiek viac než zvyčajne, dokúpil som sandále, požičal si auto a vyrazil na cestu…

V Číne sú dve veľké oblasti, kde žije národnostná menšina Dai. Xishuangbanna, čo je tá väčšia oblasť, je odo mňa desať hodín autom a chodí tam neuveriteľne veľa turistov z celej krajiny. Tam ma to nelákalo. Druhá oblasť je na juh od rieky Mekong, v Číne prezývanej Nujiang, až po hraničné mesto s Barmou Ruili. To je odo mňa len päť hodín autom, turisticky je to podstatne menej rozvinutá oblasť a teda to vyzeralo oveľa lákavejšie.

Menšina Dai nemá pevný dátum, kedy sa musí oslavovať tento sviatok, proste niekedy v apríli. Slávnosti jednotlivé mestá a oblasti plánujú tak, aby na seba nadväzovali a návštevník mohol navštíviť hneď niekoľko miest za sebou. Čo mne veľmi vyhovovalo. Naplánoval som si štyri miesta, údolie rieky Mekong v oblasti Lujiangba a mestá Mangshi, Ruili a Lianghe. Plán som si spravil veľmi voľný, aby som sa vedel prispôsobiť situácii. V aute som mal spacák, pribalil som aj stan, nerobil som si žiadne rezervácie ubytovania a plne som sa odovzdal osudu. Kam na cesta povedie, tam pôjdem. Bola to správna voľba, lebo ako to väčšinou býva, to najlepšie som zažil na miestach, o ktorých ani netušil, že existujú.

V krásnom údolí povodia rieky Mekong v Číne je niekoľko menších a väčších dedín obklopených majestátnym pohorím Gaoligong a neuveriteľnou zeleňou. Je tu vysoká vlhkosť vzduchu, celoročne teplo, ale nie príliš. Teraz tu bolo krásnych 32 stupňov. Pre priaznivé podnebie tu rastie neuveriteľná paleta rôznych divokých rastlín, papradí, ovocia, zeleniny a iných plodín. Pestuje sa tu aj káva i čaj, a je tu neuveriteľne dobrá kuchyňa. Reštaurácie nemajú jedálne lístky, človek si vyberá ingrediencie rovno z chladničky, každý deň majú niečo iné. Podľa toho, čo práve rastie. Naozaj viac ako polovicu z rastlín, ktoré v tej chladničke majú, vôbec nepoznám,. Vždy vyskúšam strašne veľa nové jedla, od papradia, kvetov, byliniek až po hmyz, alebo mäso na ovocí…

Prišiel som do dediny Nujiangzhen, kde pri Južnom jazere prebiehali slávnosti vody. Otvárací ceremoniál som žiaľ nestihol, ale na oblievačku som prišiel akurát. Zaparkoval som a premýšľal som, či brať aj fotoaparát, alebo radšej len malú akčnú kameru, ktorá je vodotesná. Nevedel som, ako veľmi to budú s tým oblievaním brať vážne. No ešte som ani nevystúpil z auta a mal som odpoveď. Cez otvorené okno mi rovno na hlavu priletel balón plný vody. Okamžite som bol celý mokrý a moje krásne, požičané, ale úplne nové SUV auto značky Haval bolo plne vytopené. Prechádzalo totiž okolo mňa auto s otvoreným nákladným priestorom, ktorý bol vyplnený igelitom a po okraj naplnený vodou. Vo vode stálo niekoľko mladých ľudí a po okoloidúcich hádzali balóny s vodou, špliechali vedrami vody a vodnými puškami. Tieto autá ma sprevádzali všetky nasledujúce dni a tak som už okná radšej neotváral. A von som si zobral len vodotesnú kameru.

K jazeru som kráčal pešo a balóny po mne lietali neustále. Keď som konečne prišiel k jazeru, bol som už úplne premočený. Ale to som vlastne ešte nič nezažil. Jazero bolo umelo vyhĺbené a veľmi plytké, bolo tam asi po kolená vody, a bolo úplne plné ľudí, ktorí medzi sebou zápasili s vedrami vody. Ten pohľad bol šokujúci, takto masívnu oblievačku som si nepredstavoval. To nebola oblievačka, ale vodná vojna. Nuž neostávalo mi nič iné, než to ísť natočiť, čo znamenalo že skončím takmer určite úplne pritopený. A veru, ako zbadali cudzinca, všetci sa do mňa pustili. Z každej strany na mňa leteli kýble vody, doslova som sa topil, ani nadýchnuť sa nedalo, koľko ľudí na mňa lialo vedrá vody. Niekoľko mladíkov sa ma pokúsilo chytiť a hodiť do jazera, ale našťastie som sa im vyšmykol. To bola ale smola pre dievča, ktoré stálo vedľa mňa. Chytili totiž ju a rovno ju hodili do jazera. Ako sa vynorila spod hladiny, začali ju všetci zalievať kýbľami vody, chudine trvalo dobrých päť minút, kým sa z tej vody vyhrabala von a mohla sa poriadne nadýchnuť.

Pekné dievčatá a jediný cudzinec široko ďaleko si to odnášali najviac. No úplne najväčším útokom čelili policajti. Počas týchto sviatkov sa naozaj neberú ohľady na nič, ani na policajtov. Bolo vidieť, že ľudia si prišli s nimi vyrovnať účty. Asi po hodine vodnej vojny som sa spoločne s policajtmi musel skryť do neďalekej kaviarne, kde sme sa sušili na slnku a oddychovali. Hoci sme vyschli, len čo som z tej kaviarne vyšiel, už som bol zase kompletne premočený.

Bola to obrovská zábava, oblieval som sa s miestnymi asi tri hodiny. Potom ale začalo fúkať, slnko zakryli mraky a začala mi byť zima. Z boja som teda zutekal a išiel som na barbeque. Aj pri jedení kuracích krídielok na mne pristálo pár vodných balónov, ale s plným žalúdkom mi hneď bolo lepšie. Dosť bolo zábavy, odchádzam ďalej.

Celý premočený som išiel ešte odfotiť kávové plantáže pod pohorím Gaoligong. Tie výhľady boli nádherné a teplé slnko ma rýchlo vysušilo. Potom som vyrazil smerom do mesta Mangshi, kde slávnosti pokračovali, ale z navigácie som vypol diaľnice. Vedel som, že popri ceste ma môže čakať ešte veľa prekvapení. A veru, dlho som nečakal.

Už po hodine som pri ceste zbadal dav ľudí, množstvo bufetíkov a veľké námestie s krásnou zlatou pagodou a dedinským chrámom. Ľudia večerali a čakali na večerné tanečné predstavenie na pódiu. Našťastie už sa neoblievalo, o pol šiestej večer sa s oblievaním končí, aby ľudia neochoreli. Spravil som zopár záberov a potom som si vybral jednu z mnohých reštaurácii na večeru.

Pracovalo tu asi desať žien a dievčat vo veku od dvadsať do šesťdesiat, všetky však boli veľmi krásne a milé. Objednal som si pri chladničke niekoľko kvetov a papradie, naschvál som si vyberal jedlá, ktoré som ešte nikdy predtým nevidel, a poprosil som ich, či by som s nimi mohol ísť aj do kuchyne a celé to natočiť. Súhlasili. Nakoniec to skončilo veľkým spoločným fotografovaním, lebo každá si so mnou chcela spraviť fotku. Bol to príjemný zážitok zakončený skvelým jedlom.

Ostal som aj na predstavenie, ale to zas až tak úchvatné nebolo. Stmievalo sa a tak som sa vybral ďalej. Po dvoch hodinách jazdy na mňa začala padať únava a našiel som si náhodné miesto pri ceste, kde som sa vyspal v aute. Ráno sa ukázalo, že som si vybral naozaj nádherné miesto. Keďže večer bola tma ako v rohu, ani som o tom netušil.

Moja druhá oblievačka ma čakala v meste Mangshi. Oproti dedinám pri rieke Mekong je toto veľké mesto s pol miliónom obyvateľov a chodí sem veľa turistov. Oblievačka určite nebude tak tradičná, ako na dedine, ale chcel som túto tradíciu zažiť aj z pohľadu turizmu.

V meste som našiel lacný hotel, dal som si sušiť oblečenie z predchádzajúceho dňa a aspoň na chvíľu suchý som sa vydal do centra, kde malo začať ďalšie oblievanie. Tentokrát som si so sebou zobral aj ruksak s fototechnikou. Je to expedičný ruksak, ktorý je nepremokavý a veci by v ňom mali byť dostatočne chránené. I keď nevedel som či vôbec dostanem šancu niečo z neho vytiahnuť. Najprv ma však čakal obed.

Sadol som si do reštaurácie rovno pri námestí, kde sa o jednej začínala oblievačka a hneď sa mi prihovoril vedľajší stôl. Sedela tam partia mladých, asi päť dievčat a päť mužov, ktorí sem prišli ako turisti. I keď nie zďaleka. Prizvali ma, aby som sa pridal k nim do partie. Vraj, ak budem sám, na oblievačke nedopadnem dobre. Po včerajších skúsenostiach som vedel, že majú pravdu a tak som súhlasil. Zobrali ma kúpiť si vodnú pušku, ale predavačka ma najprv musela celého ošpliechať hadicou, až potom mi niečo predala.

Na prvé kolo na námestí som sa vybral už dosť premočený a s ruksakom na chrbte. Veľmi rýchlo som zistil, že môj ruksak dlho záujem publika o cudzinca neprežije a na druhé kolo som si ho už dal radšej dole. Bol totálne premočený, rovnako ako ja. S touto partiou som strávil celé poobedie, bola to veľká sranda, hoci námestie bolo plné ľudí a pravidelne sme sa strácali a potom sa zase nachádzali. Toto bol už druhý deň veľkej oblievačky, námestie bolo stále úplne plné ľudí, tisíce návštevníkov, ale čo mi povedali moji noví kamaráti, deň predtým to bolo úplne šialené. Bolo tu vraj toľko ľudí, že sa nimi ani nedalo prechádzať. Ak človek zašiel ku kadi s vodou doplniť si vodnú zbraň, väčšinou v tej kadi rovno aj skončil. Tento deň si mysleli že, možno neskončia durch premočení, ale netušili, čo to znamená prizvať si cudzinca do partie. Aj oni sa stali terčmi pre celý dav.

Kde tu do davu vbehli aj ľudia v kostýmoch. Napríklad jedna štíhla a vysoká Číňanka s ešte vyšším frajerom, ruky mali priviazané k sebe, aby sa navzájom nestratili a oblečení boli v priliehavých kostýmoch supermana. Superpár! Každý si ich hneď všimol a ich výstrednosť bola ako pozvánka poriadne ich pritopiť. Po piatich minútach Superpár utekal z boja ako porazený, pritopená dievčina lapala po dychu a jej frajer ju kryl vlastným telom, hoci tiež už pred seba ani nevidel. Ja som si počas ich pobytu na námestí konečne vydýchol, ale naozaj iba na chvíľu. Superpár odletel a ja som sa opäť stal stredobodom pozornosti.

Po pár hodinách už nám začala byť celkom zima. Bolo síce cez tridsať stupňov, ale trochu fúkalo a slniečko začalo oslabovať. Rozhodli sme sa to ukončiť. Moji noví parťáci sa už vracali domov a tak sme sa rozlúčili. Pred odchodom mi však odporučili ďalšie miesto, kam ísť na sviatky vody. Malú dedinu Mengnuo, kam nevedú dobré cesty, nikto o nej nevie a môže ma tam čakať jedinečný zážitok. Znelo to lepšie ako mesto Ruili, kam som plánoval ísť pôvodne. Ruili a Mangshi sú oboje veľké mestá, rozdiel medzi nimi veľký nebude. Za to dedina kam nevedú dobré cesty? To znie lepšie. Poďakoval som sa im teda za tip, rozlúčili sme sa, zobral som si zdieľanú elektrickú motorku a vybral sa do hotela.

Po ceste po mňa samozrejme zase z okoloidúcich áut hádzali vodné balóny. Konečne som im unikol a zastavil som na križovatke. Vedľa mňa na červenú zastavili aj dve mladé dievčiny. Totálne premočené, v podstate tak ako všetci v tomto momente, ale zato plné energie a poriadne rozjarené. Boli to študentky vysokej školy, ktoré v tomto meste žili tretím rokom.

"Kam ideš?" opýtali sa ma.

"Usušiť sa do hotela." odpovedal som.

"Na to je ešte skoro. My ideme do starého mesta kde sa ešte oblieva."

"Tak idem s vami!“ povedal som, nevediac, čo je to za miesto.

Staré mesto bolo nakoniec novo vybudovaná turistická a obchodná pešia zóna s krásnou architektúrou. O históriu to ani nezakoplo, ale bolo tu veľmi pekné. Zapojili sme sa do druhej oblievačky. Neprešlo ani dvadsať minúť a jedna z nich si rozkopla nohu o chodník. Dosť krvácala a tak ma opustili. Blížilo sa k piatej hodine poobede, kedy sa s oblievaním končí, a tak som sa rozhodol že to už definitívne ukončím aj ja.

Hotel som si naozaj pochvaľoval. Mal som modré pery, aká mi bola zima a dvadsať minútová horúca sprcha ma dala dokopy. V suchom oblečení som opäť vyšiel do ulíc nasávať nočnú atmosféru. Jedálenskú uličku, obrovský ohňostroj a niekoľko barov, kde prebiehali záverečné oslavy. Mesto naozaj žilo. No ja som sa ale nevedel dočkať malej dediny, ktorú mi moji noví kamaráti odporučili. O tej vám poviem nabudúce.