Ty si Američan?!

Keď som sa presťahoval na čínsku dedinu, pre miestnych dedinčanov to bolo trochu prekvapenie. Nebýva často, že by sa cudzinec v Číne sťahoval na dedinu. Náš sused, ktorému patrí dom v ktorom bývame (hoci on ho na dvadsať rokov prenajal jednému Pekinčanovi, ktorý ho zase prenajal nám) bol prvý, čo nás zbadal. Prvá reakcia bola milé prekvapenie:

"Jééej cudzinec. "

Druhá reakcia boli pochybnosti. Pocity zo správ o geopolitickom napätí vo svete v ňom prebublali:

Cudzinec tu? To je nejaké podozrivé...

"Je to Američan?" opýtal sa odmeraným tónom Pekinčana, ktorý nás priviedol a jeho dom nám prenajal. Nevediac, že viem po čínsky. Odpovedal som mu však ja:

"Nie som Američan. Som Slovák."

"Aha, ty vieš čínsky. Nezabudni sa ísť nahlásiť na políciu a spraviť si PCR test, máme pandémiu." rýchlo odpovedal prvé čo ho napadlo a skoval sa za bránou. Nechcel ďalej konverzovať, zrejme slovo Slovensko počul prvýkrát v živote. O dva dni na to mi zrazu zavolal:

"Poď sa s nami najesť. Musíme sa trochu zoznámiť!"

Jeho pozvanie bolo skoro až príkazom. No nevadilo mi to, vedel som sa do jeho role vcítiť, pretože len pár týždňov predtým som cestoval po severozápadnej Číne, kde sú cudzinci ešte viac podozriví a otázku, či som Američan, som dostal nespočetne krát. Keby len to...

Najhoršie bolo, keď nás polícia vyviedla z mesta von. Zastavili sme sa v malom, bezvýznamnom meste v provincii Qinghai. Nič sme tam nehľadali, potrebovali sme večeru a PCR testy, keďže ďalší deň sme prechádzali do inej provincie. Mestečko bolo fajn, aj sa nám tam celkom páčilo, akurát boli na ulici nočné trhy. My sme ale nestrácali čas, lebo nás čakalo 1500 kilometrov šoférovania. Rovno sme sa išli najesť. Ako sme dojedli a vyšli von z reštaurácie, zrazu nás "obkľúčilo" asi desať policajtov.

"Čo tu hľadáš?", "Prečo ste tu?" "Prečo si sem priviedol cudzinca?", padali otázky.

Vysvetlili sme im kto sme, kam ideme, aj sme si s nimi trochu pokecali. Nakoniec to nebola až tak nepríjemná situácia (aj vďaka tomu že viem plynulo čínsky, bez toho by to bol asi iný zážitok). Hoci boli milí, povedali nám, že táto časť Číny nie je momentálne otvorená pre cudzincov. Dôvod neudali. Prišla ich šéfova a policajtom prikázala, aby nás vyviedli až na diaľnicu a odfotili, ako ich oblasť opúšťame. Až potom sa môžu vrátiť späť. A tak sme odišli. Lenže táto chudobná a odľahlá provincia nás neprestávala prekvapovať svojimi predsudkami voči cudzincom. Pri najväčšom soľnom jazere v Číne, ktoré sa tu nachádza, na mňa vyletela neznáma paní:

"Čo tu hľadáš? Cudzinci teraz nemajú v Číne čo byť!"

V reštaurácii v meste Qilianshan, kde sme sedeli na obede, sa zase traja chlapci hrali hru Zabi amerického psa!. Bola to naháňačka s palicami, ktoré boli akože pušky, a jeden z nich bol "americký pes". Ostatní ho naháňali a kričali:

"Pozabíjame všetkých amerických psov!"

Z tejto scény mi behal mráz po chrbte. Kam sa tento svet za posledné dva roky posunul?

No mali ste vidieť, ako mráz prebehol po chrbte tým chlapcom, keď v zápale hry dobehli až k nášmu stolu a zrazu ma zbadali. Všetci traja zamrzli. Chvíľu na mňa nemo hľadeli, potom sa otočili a prášili preč, ako by ich naháňala celá svorka amerických psov. Už sa neukázali.

Pred pár dňami som mal rozhovor s českým youtuberom žijúcim v Amerike Michalom Šoporom. O tomto zážitku sme sa rozprávali. Viete čo mi povedal? Že v Amerike je to veľmi podobné. Ľudia sa Číny naozaj boja. Boja sa, že im príde zničiť ich spôsob života, ich hodnoty. A tak ju nenávidia. Tento strach a nenávisť voči iným krajinám žiaľ nie je realita len v Číne. Ale všade na svete.

Pamätám si, v dobách, kým bol svet celkom normálny, ako sa ma jedna pani úplne vážne na mojej prednáške opýtala, či si má kúpiť pištoľ, lebo suseda jej povedala, že Číňania nás prídu okupovať. Odpovedal som jej, že jej suseda má veľmi smutný život a nech ju nepočúva. Lenže mám pocit že teraz sa takéto zmýšľanie rozšírilo naprieč celou spoločnosťou všade na svete.

Preto keď sa ma môj nový sused opýtal, či som Američan, a videl som v ňom tie pochybnosti, súcitil som s ním. Nenahnevalo ma to. Na tú spoločnú večeru, kam mi "prikázal" ísť, som išiel.

Prišlo asi osem susedov s manželkami. Manželky posadili k vedľajšiemu stolu a chlapi, plus moja žena Liya, sme sedeli za hlavným stolom. Pálenka tiekla prúdom a stôl sa prehýbal pod pochúťkami ako kačacia polievka, čerstvé hríby, čerstvo natrhaná zelenina, bravčové rebierka... Pri poháriku sa obavy všetkých dedinčanov - poľnohospodárov a pastierov kráv, rozplynuli:

"Je to síce cudzinec, ale pije s nami! Je to fajn chlap!" zrejme si mysleli.

Nakoniec ma pozvali, aby som s nimi išiel spievať karaoke, ale keďže som videl, že už ma prijali a pochybnosti sa rozpustili v pálenke, uznal som, že nie je dôvod ďalej topiť ľady a nezúčastnil sa. Neviem spievať. I keď toto mi ako výhovorka neprešlo, susedova odpoveď bola:

"Nevieš spievať? Nevadí! Budeš počúvať ako spievam ja".

PS: on spievať tiež nevie, počúvať ako spieva nie je veru med lízať. Ale za to spieva naozaj rád.