Toto nikto nečakal!

Hoci sme sa presťahovali na dedinu, musel som ísť na chvíľu späť do Šanghaja. Niežeby som chcel, ale víza si človek na dedinke nepredĺži. Cesta do Šanghaja bola v znamení otravnej nulovej politiky. Pred odchodom som musel mať dvadsaťštyri hodinový negatívny PCR text a tri zelené kódy. Zdravotný kód provincie Yunnan, zdravotný kód Šanghaja a zelený cestovateľský kód, ktorý je platný po celej Číne. Po prílete do Šanghaja mi spravili ďalší PCR test a počas nasledujúcich piatich dní som sa musel testovať ešte trikrát. A potom "už iba" každý tretí deň. Inak by sa mi zmenila farba na kóde. Samozrejme pri vstupe do akéhokoľvek verejného priestoru bola povinnosť skenovať kód danej prevádzky, aby vedeli lepšie trasovať kontakty. A to nie je všetko.

V deň, kedy som prišiel do Šanghaja, mesto zaviedlo "skvelú" novinku. Hoci som mal zelené kódy a 72 hodín platný výsledok PCR testu, čo ma oprávňovalo chodiť do obchodu, reštaurácii či verejnej dopravy, skrátka všade, tak pod kódom som mal červený nápis, že som späť v Šanghaji menej ako päť dní, a to mi toto "privilégium" žiť normálnym životom zase zobralo. Mohol som len do nonstopiek, hromadnej dopravy a na úrady. Reštaurácie, kaviarne, supermarkety a tržnice som mal na päť dní zakázané. Mali tam však nejakú chybu a tak mi tento otravný nápis zmizol až po siedmich dňoch. Keď k tomu pripočítam, že celý čas čo som bol v Šanghaji bola zima a pršalo, plus naša štvrť je už vyše roka rozkopaná, všade je ťažká technika a robotníci, "zbíjačkové hity" počuť od rána do večera, tak sa dá povedať, že môj pobyt bol malé utrpenie. Na víza treba čakať sedem pracovných dní. Musel som čakať.

Výhoda mojej návštevy bola, že som videl kamarátov a pokrstil moju knihu na konzuláte. Samozrejme tieto nariadenia som nedodržiaval poctivo, kódy som neskenoval, ak som nemusel (aj ľudia v Šanghaji už toho mali plné zuby a tak niekde to už proste ignorovali), tam kde kódy kontrolovali, mi kamarát posielal jeho odfotenú obrazovku, kde žiadne červené nápisy neboli a tak som sa všade väčšinou dostal. Ale PCR testom som sa nevyhol. Za tých desať dní, čo som bol v Šanghaji, som sa musel testovať dokopy asi desaťkrát.

Cestu do Šanghaja som si veru naplánoval naozaj v zaujímavý čas. Bol som späť v meste iba dva dni a po celej krajine sa rozbehli najväčšie protesty za posledné dekády. Možno najväčšie od roku 1989, i keď veľkosťou neboli porovnateľné. O protestoch som poslal už dva newslettre (tu je prvý a tu druhý),  rozpisovať sa preto nebudem. Protesty mali za hlavný cieľ jedno - presvedčiť vedenie aby s touto nulovou politikou konečne skončili!

Dostal som víza. Išiel som späť do Yunnanu. Proces bol podobný. Tri zelené kódy, 48 hodinový negatívny PCR test a tri povinné testy po prílete. Jeden mi spravili hneď ako som vystúpil z lietadla, druhý pri výjazde z diaľnice, tretí po príchode do dedinky. Len na letisku mi tie zelené kódy kontrolovali trikrát pri výstupe z letiska a potom ešte pri výjazde z diaľnice a pri vstupe do dedinky.

Toto bola naša realita bežných dní celý tento rok. Do marca tohoto roku som si test nerobil ani raz, prvé dva roky pandémie boli v Číne pokojné, od marca, kedy sa tu rozbehol omikron, som v testovaní dobehol zrejme všetkých Slovákov.

S Liyou sme boli spolu iba jeden celý deň. Do dedinky som prišiel v stredu poobede, v piatok ráno odchádzala Liya späť do Šanghaja. Nemohli sme ísť spolu, nemá sa nám kto postarať o psa. Lenže za ten jeden deň, čo sme boli spolu, sa všetko zmenilo!

Vláda v Číne zrušila nulovú politiku a vydala nové desať bodové usmernenie boja proti pandémii. Za deň zmizla povinnosť PCR testov, zmizli všetky kódy a všetky kontroly. Karanténa doma bola zrazu povolená, žiadne odvážanie ľudí do karanténnych centier. V rámci usmernenia je dokonca napísané, že človek zistí, že je pozitívny, ale nemá vážne príznaky, NEMÁ chodiť do nemocnice, MÁ ostať doma. Pre nás je to logické, ale ešte do stredy brali do karanténnych centier aj negatívnych ľudí, ak mali priamy kontakt, či niekedy dokonca aj nepriamy kontakt s niekým pozitívnym! Od piatku sa do karantény už dokonca nesmie?!

V piatok som viezol Liyu na letisko a tam, kde som predtým musel zastavovať, som tentokrát videl iba pracovníkov, ako rozoberajú testovacie búdky. Kým ja som na letisku musel ešte v stredu strpieť nekonečné kontroly kódov a testov, Liya prešla rýchlo a bezproblémovo. Ako by bol rok 2019! Ani jedna jediná kontrola! Ani pri odlete, ani po príchode! Absolútne nič! Nič! Ani teraz, ako to píšem, tomu stále neverím. Nikto tomu nechce veriť. Celý národ stojí v nemom úžase. V šoku!

Celú krajinu to zaskočilo nepripravenú. Toto naozaj nikto nečakal. Ostalo však viac otázok ako odpovedí. Na čo boli teda tie drakonické lockdowny, kvôli ktorým ľudia prišli o všetky príjmy, nefungovalo zdravotníctvo, ľudia mali zatarasené dvere roxorovými tyčami a zámkami? Požiare, z ktorých ľudia nemohli uniknúť? Na čo bolo to odvážanie ľudí do karanténnych centier a nehody, ktoré sa pri tom stali? Na čo boli konflikty a bitky medzi ľuďmi zamestnanými touto nulovou politikou a ľuďmi, ktorí jej mali plné zuby? Na čo boli ľudia mesiace zavretí v domácom väzení? My sme s Liyou boli zavretí "iba" 59 dní, no naši známi 70 dní! Niektorí viac ako 90 dní!

Jediný výsledok tohoto všetkého je, že nevyhnutné sa oddialilo o rok. Za obrovskú ekonomickú, politickú a ľudskú cenu. Výsledok je, že tisíce ľudí po celej Číne museli dať najavo, že toho majú plné zuby, čo ohrozilo stabilitu krajiny. Nehovoriac o tom, že pre mnohých ľudí bude mať odvaha vyjsť do ulíc aj následky. Toto nie sú všetky otázky, ktoré trápia ľudí.

Tri roky Číňanom opakovali, aký je Covid nebezpečný. Na začiatku naozaj bol, čínska nulová politika fungovala prvé dva roky dobre. V roku 2020 a 2021 sme v Číne pandémiu doslova nemali, iba sme sledovali, ako sa zvyšok sveta potkýna a nevie von. Potom sa zmenil charakter pandémie, zmenil sa vírus, prišli nové poznatky, prevencie a liečba. Lenže čínsky úspech prvých dvoch rokov bol spolitizovaný. Opatrenia stratili flexibilitu, ktorými predtým vynikali. Opatrenia sa nezmenili, hoci pandémia áno. Vírus bol stále prezentovaný ako veľmi nebezpečný a vláda sebavedomo tvrdila, že ho dokáže zastaviť. Nedokázala to. Uznali to, keď už naozaj nemali kam ďalej.

Čo bude teraz? Čo bude nasledovať? Najdôležitejšia otázka, ktorá teraz trápi všetkých je, čo čaká Čínu. Čo spraví omikron, keď sa dostane do miest, kde žijú desiatky miliónov ľudí a je tam jedna z najväčších hustôt obyvateľstva na planéte? A obrovská populácia v dôchodkovom veku? Netuším. Nikto to nevie.

(Fotografia na úvode článku od Andrea Verdelli.)