Keď som sa na začiatku decembra v Šanghaji balil na Vianoce domov, ešte som nevedel, že našu rodinu miesto Ježíška opäť navštívi smrť. Druhýkrát v priebehu dvoch rokov.

Zobrala mi dvoch najdôležitejších ľudí. Brata a otca.

Prvý príbeh popísala moja sestra v autobiografii môjho otca Tatove odkryté dejiny. Táto knižka bola písaná v čase, keď sa diali tie najhoršie veci. Sestra ju začala písať v čase keď sme mali brata, keď knižka vychádzala, mal otec už len tri deti. Smrť syna mu zlomila srdce a mesiac po vydaní knihy nás opustil tiež.

Smrť sa stala u nás v rodine témou o ktorej sa musíme baviť. Chceme sa o nej baviť! Pretože je tu! Viac ako kedykoľvek predtým.

A to, že sme sa o nej nikdy nebavili bola chyba. Smrť by nemala byť tabuizovaná téma! Pochopila to napríklad Veronika Hurdová a napísala knižku Moje milá smrťpo tom, ako sa jej zabil manžel. V období keď mali dve malé deti a tretie na ceste. Že to pochopilo množstvo ďalších ľudí je zjavné aj z toho, že jej kniha je bestseller. Zaslúžene. Je výborná.

A ani ja nechcem aby táto téma bola tabu. Vezmem to z môjho konca. Smrť v Číne? Ako ju Číňania vnímajú? Sám tomu chcem porozumieť a chystám sa to zisťovať. Na začiatok som ale v novom videoblogu zhrnul čo vlastne už viem. Ako vnímate smrť vy? Napíšte mi do komentárov.