Protesty v Šanghaji

Píšem vám zo Šanghaja. Opäť. Musel som sa vrátiť. Našťastie len na týždeň, ale poviem vám, je to utrpenie. Celé mesto je rozbité, všade je stavba. Buzerácia s kódmi a testami je ešte horšia než bola. Všetci ľudia sú nahnevaní, rozladení a unavení. Aj ja. Každý deň mám v sebe hnev, kým ešte pred týždňom som sa na mojej dedinke cítil vyrovnaný ako budhistický mních. To zmizlo v momente, ako som nastúpil do lietadla. Hnev sa vo mne stále zvyšoval čím bližšie k Šanghaju som bol. Lebo celé toto mesto je ním presýtené. Celá krajina je presýtená hnevom. Do Šanghaja som prišiel v piatok. A deň predtým sa stalo niečo, čo už ľudia nevydržali a hnev sa dostal von. Po celej Číne sa tieto dni protestuje, aj v Šanghaji.

Čo sa stalo? V hlavnom meste Xinjiangu, meste Urumqi, ktoré je uzavreté už vyše 100 dní v lockdowne, vypukol požiar. Zhorelo niekoľko poschodí, kde bývali ľudia. Lenže neušli. Ich dvere boli uzavreté roxorovými tyčami, aby nevychádzali v rámci lockdownu von. A požiarnici sa k ohňu nedostali včas, lebo všade boli zábrany, ktoré mesto umiestnilo okolo obytných štvrtí. Uhorelo desať ľudí, podľa niektorých nepotvrdených správ možno až štyridsať. Po Číne sa spustili najprv pietne protesty, kde ľudia zapaľovali sviečky a kládli kvety. V Šanghaji to bolo na ulici, ktorá nesie názov tohoto mesta, na Ulici Urumqi (mesto Urumqi sa v čínštine píše ako Wulumuqi). Protesty boli aj v Pekingu, Xi'ane, Wuhane, Chengdu, Chongqingu, Nankingu a iných mestách. Okrem obyvateľov protestovali aj študenti na čínskych univerzitách, dokonca na tých najlepších univerzitách v krajine.

Pietna pamiatka sa však vo väčšine miest rozrástla na protest proti nulovej politike vlády. Ľudia požadujú koniec reštrikcií, koniec šialených kódov, koniec povinného PCR testovania. Požiadavky davu sú niekedy tak odvážne, ako odstúpenie prezidenta a dokonca aj strany. I keď to je skôr výnimka. A veľmi nereálna požiadavka. To, na čom sa zhodnú všetci, je koniec tohoto covidového šialenstva.

Požiar vo Urumqi nebola jediná udalosť posledných týždňov, ktorá ľudí nazúrila. Takýchto katastrof bolo už veľa a je ich stále viac. Od masových štrajkov a násilných stretnutí s políciou v továrni firmy Foxconn, až po samovraždy ľudí v lockdownoch. Veci, ktoré by sa ešte pred rokom na oči verejnosti nedostali, sa dnes šíria rýchlo a masovo. Samozrejme, všetko je silno cenzurované, ale tieto správy sa šíria rýchlejšie, než sú nástroje cenzorov. Ľudia vedia, čo sa deje.

Neviem či je to naozaj pravda. Niektorí ľudia vravia, že je to stará fotka z rekonštrukcie ulice. To nič nemení na tom že robotníci odnášajúci názov ulice sú dnes slávni po celej Číne, memečiek ktoré ich znázorňujú už je nekonečne veľa. Aj keď originál nie je pravda. Je to smiech cez slzy, je tu smutné a to čo sa deje v Šanghaji a ďalších mestách Číny ma napĺňa hnevom. Protesty eskalujú. Väčšinou kým ľudia požadujú koniec Covid-zero, tak sú pokojné. Keď eskalujú a požadujú politické ciele, polícia zasiahne.

Celá krajina je plná hnevu a úprimne, neviem, ako sa to vyvinie. Možností je veľa, najpravdepodobnejšia je ale že tak, ako s väčšinou protestov vo väčšine krajín. Proste vyšumia, nejakú dobu bude táto buzerácia pokračovať a časom, zrejme budúci rok sa prístup k nulovej politike začne meniť. Znamení je v poslednej dobe stále viac, tieto protesty sú iba jedným z posledných. No niečo v ľuďoch ostane. Spomienka, trauma a aj odvaha. Zobudilo sa niečo, čo desiatky rokov spalo. Bude to len rásť. Zrejme to definuje Čínu na najbližšie roky. Mám zo toho radosť a bojím sa toho zároveň.