Neznášam behanie. Ale aj tak behám každý deň. Lebo to neznášam! Ale trénujem tým sval, ktorý používam na to, aby som sa donútil robiť veci, ktoré ma nebavia. Je dobré mať tento tréning, pretože aj veci čo milujeme, nás proste niekedy nebavia. No ak sa v živote niekam chceme dostať, urobiť ich musíme.
(Pri písaní knihy som sa o tom presvedčil dvojnásobne.)
Okej, toto som nevymyslel ja. Povedal to Ryan Holiday, americký spisovateľ a productivity guru. A asi aj veľa ďalších guru. Je to klišé na hladkanie si ega. Klamem tým sám seba. Skutočnosť je iná.
Pravdou je, že behanie naozaj nemám rád. Je to nepríjemná aktivita. Bolia ma z toho kolená a nevládzem. Kiež by som mal dostatok seba presvedčenia, aby som dokázal behať každý deň a udržoval sa tak v kondícii. Lebo verte mi, v kondícii už dosť dlho nie som (Kde sú tie časy, keď som chodil každý deň na trojhodinové tanečné tréningy).
Veľakrát som to s tým behaním skúsil. Začal som behávať už v Budmericiach, predtým než som prišiel do Číny. Dokopy som išiel asi päťkrát. Skúsil som behať každé ráno aj v Šanghaji. A natáčať to. Ako Casey Neistat. Nedokončil som ani prvý beh. V polovici som si zobral zdieľací bicykel, zvyšok videa som natočil na bicykli a to videa dopadlo ešte horšie, ako môj beh.
Na scénu prichádza november 2022. Presťahovali sme sa na dedinu. Spálňu máme na druhom poschodí nášho domčeku a má obrovské okná. Vlastne nemá okná, celá stena je jedno obrovské okno. Východ slnka mám rovno pred nosom. Vidím ho, aj keď nechcem.
Prvé ranné svetlo, ešte pred východom slnka, ma každé ráno zobudí. A ja viem, že o hodinu sa to slnko vynorí spoza hory a ja zmeškám nádherný východ slnka. To ma z tej postele naozaj vytiahne. Dnes sa končí prvý týždeň, čo som behal každý jeden deň. Je to iba týždeň, ale je to môj rekord. A po víkende budem pokračovať, už teraz sa na to teším.
Nezačalo ma to baviť. To behanie je najhoršia časť celej tejto aktivity. Bolia ma kolená a nevládzem. Lenže tie rána tu sú nádherné. Ľudia pracujú na poli, nad rybníkom čo je vedľa dediny, je nádherný opar, ktorý ranné slnko každý deň rozžiari do zlata.
Moja cestička vedie na kopec, kde je malé priestranstvo v lese, odkiaľ je nádherný výhľad na celú dolinu. Hneď prvý lúč slnka, ako sa vynorí spoza hory, padne presne na moju tvár. V ten moment sa mi aj spomienka na ten beh zdá príjemná a teším sa, až si to ďalší deň zopakujem.
Ten moment je neuveriteľný. Občas mám so sebou foťák a ak je extra dramatické svetlo, spravím zopár fotiek. Inokedy ho nechám v taške a ohrievam sa zlatými lúčmi. Niekedy si v prvom slnku zacvičím základy Taiji, ktoré sa skúšame s Liyou učiť. Najlepšie na tom je, že po takomto ráne som celý deň plný energie. Dni sa mi zdajú dlhšie, mám viac nápadov a strašne veľa toho za ten deň spravím.
Beh je strašný. Ale tieto začiatky dňa sú tak nádherné, že to behanie prekusnem. A potom sa môžem klamať, že to vlastne robím preto, aby som posiloval seba vôľu. Je to klamstvo. Ale viete čo?
Niekedy si musíme klamať, pretože v konečnom dôsledku to tu seba vôľu naozaj posilní. Ten guru má predsalen pravdu.
