Noc s pastiermi kráv, ráno s dedinským úradníkom #newsletter

Odišiel som zo Šanghaja. Som na cestách. Konečne po dvoch rokoch.

Keď som sa z krátkeho výletu vracal späť do mesta Lanzhou, rozhodol som sa pre zmenu vynechať diaľnicu a ísť po malých horských cestičkách. Táto trasa vyžadovala dva dni šoférovania cez hory a dediny, ale mal som svoju hojdaciu sieť a aj zadné sedadlo auta, takže mi to nevadilo. Po minulom fiasku pri pokuse o prespanie pod holým nebom som mal aspoň šancu na reparát.

Hory, cez ktoré som išiel, boli naozaj krásne a dramatické. Ako som nimi prechádzal, zrazu som zbadal veľký dav ľudí. Muselo sa tam diať niečo zaujímavé a tak som zaparkoval. Vmiešal som sa do davu. Práve sa konali miestne náboženské sviatky pri horách s veľkolepými budhistickými freskami vytesanými do skaly. Všade bolo rušno, na jednom pódiu sa hrala opera a na druhom boli tanečné predstavenia. Naokolo stáli bufety s jedlom. V rámci sviatku boli zadarmo aj vstupenky na budhistické fresky a to ma veľmi potešilo. Nie preto, že by som chcel ušetriť, ale pretože vďaka tomu nekontrolovali zdravotné kódy a tým pádom bola šanca, že sa dostanem dnu. Pre istotu som sa poriadne zamaskoval do klobúka, slnečných okuliarov a rúška, aby nevideli že som cudzinec a išiel som skúsiť šťastie. Prešiel som bez problémov. Moju radosť však vystriedalo nemilé prekvapenie, že budhistické sochy boli podstatne ďalej, než som čakal. Poriadne som sa pri výstupe do kopca a do schodov zapotil. Odmena však stála za to.

Po návrate na parkovisko som doplnil sily v miestnom bufete a keď som odchádzal, už zapadalo slnko. Vedel som, že si budem musieť rýchlo nájsť nejaké miesto na prespanie. Našťastie, krajina, v ktorej som bol, bola oproti tej predchádzajúcej príjemne zelená. Suché púšte už boli ďaleko, namiesto toho ma obklopovali políčka a stromy. Z auta som zbadal odbočku do hory a za zákrutou bola malá lúčka s lesíkom, kam by sa dala zavesiť hojdacia sieť. Vyzeralo to lákavo, ale išiel som ďalej. Čím ďalej som išiel, tým viac som cítil, že sa chcem vrátiť presne na to miesto. Neviem čo ma k nemu tak lákalo, ale otočil som auto a vrátil sa. Prístup nebol zlý, keďže som mal terénny jeep (za skvelú cenu, iba 18€ na deň), zvládol som to bez problémov. Zavesil som si hojdaciu sieť a pustil som drona, aby som mal moje stanovisko zaznamenané. Lenže, bol som uprostred doliny a všade naokolo boli hory, zvuk dronu bolo počuť doslova na kilometre ďaleko. Zjavne zobudil miestneho dedinčana, ktorý sa z ničoho nič objavil spoza zákruty a asi dvesto metrov odo mňa si čupol do trávy a so záujmom ma pozoroval. Bol to starší pán, v tvári bolo vidieť, že celý život prežil v horách a tvrdo pracoval.

Schoval som drona, z auta som vytiahol dva balíčky raňajkovej zmesi orieškov a sušeného ovocia a zašiel som za ním. Už z diaľky som mu zakýval, na čo sa usmial a zakýval mi tiež. Čupol som si vedľa neho a ponúkol som mu jeden balíček orieškov. Najprv odmietol, ale ja som naliehal a popri tom som si otvoril aj svoj, aby videl že to nie je žiadny trik. A tak súhlasil, spoločne sme čupeli v tráve a jedli oriešky. Začali sme sa rozprávať. Bohužiaľ sme si vôbec nerozumeli. On hovoril miestnym dialektom, ja po čínsky, ale rozdiely medzi týmito jazykmi sú tak veľké, že som sa s ním mohol rozprávať aj po slovensky a výsledok by bol rovnaký. Rukami, nohami sme si aspoň odovzdali nejaké informácie. Potom mi začal celkom razantne niečo vysvetľovať a ukazoval smerom k dedine odkiaľ prišiel. Myslel som si, že mi nadáva že som ho tým dronom zobudil a tak som sa ospravedlnil. Ale on to stále opakoval. Asi bol naozaj nahnevaný, premýšľal som. V tom začal z hory schádzať ďalší roľník s malým stádom kráv. Môj spolusediaci niečo zakričal a prebehla medzi nimi krátka konverzácia, z ktorej som ani slovo nerozumel. Dedo sa postavil, zopakoval to, čo hovoril predtým, ale tentokrát mi naznačoval, aby som ho nasledoval. Začal som usudzovať, že mi asi nenadáva, ale pozýva ma k sebe domov. A tak som ho nasledoval. Na chodníčku pod kopcom sme sa stretli s druhým roľníkom a ukázalo sa, že to bol jeho syn, ktorý už celkom dobre vedel po čínsky. Naozaj ma pozývali k nim domov na čaj a na večeru. Zrazu som sa ocitol s dvoma pastiermi kráv a ich stádom, a krásnym modrým večerom sme išli k nim domov.

Prišli sme k malému domčeku, vedľa ktorého boli maštale pre kravy. Najprv ubytovali kravy a potom som ich nasledoval k nim domov. Usadili ma do obývačky a syn odišiel. S otcom sme asi pol hodinu posedeli, pili výborný čaj a snažili sme sa konverzovať. Moc nám to nešlo. Našťastie nebol typ človeka, čo toho veľa nahovorí. Väčšinu času si vychutnával čaj, ticho a pokoj, aké som už roky nezažil, keďže od pandémie sa mi skoro nepodarilo opustiť Šanghaj. Konečne horská dedina. Aj ja som si to užíval. Keď sa mi už už zatvárali oči, zrazu sa objavil vo dverách syn s večerou. Pripravil slaninku so zemiakmi a praženicu so zeleninkou. K tomu sme mali každý misku ryže.

Otec roľník má 72 rokov, syn 38. Volá sa Ma Xingping. Vyše dvadsať rokov pracoval ako obchodník v Yunnane a za otcom sa vracal málo. Tento rok si povedal, že už má mesta plné zuby a vrátil sa späť domov do hôr. Teraz spoločne s otcom pasie kravy. Ženu nemá, na čínskom vidieku totiž takmer žiadne nie sú. Má však ženatého brata a vydatú sestru.

"Kde budeš dnes spať?" opýtal sa ma.

"V aute."

"Ale kdeže, my tu máme veľa miesta. Tu sa vyspíš na tejto posteli!" a ukázal vedľa seba. Dal mi svoju vlastnú posteľ. Najprv som odmietal, ale trval na svojom. A tak môj plán na hojdaciu sieť znova pohorel. Nie že by mi to vadilo. Po večeri sme išli nakŕmiť kravy, pozoroval som hviezdami posiatu oblohu a potom som si konečne ľahol. Bol som už naozaj vysilený, našoféroval som ten deň hodiny, plus výstup do kopca za Budhami a nakoniec večer plný zážitkov s pastiermi kráv. Dedinská posteľ však mala zopár nevýhod.

To že to bola drevená posteľ bez matrace s vankúšom z piesku mi až tak nevadilo, to som si na čínskom vidieku už zažil veľakrát. Problém bol, že do miestnosti domáci nezatvárali dvere a tak bola plná hmyzu a nočných motýľov. Naozaj stovky, pripadal som si ako u nejakých zberateľov. Vôbec nechápem, ako im to mohlo nevadiť, ja som z toho rozhodne nadšený nebol. Na noc som si dal nabíjať baterku do foťáku, tá však svietila bielym svetlom a chvíľu som si myslel, že mi ju ten hmyz doslova zje, ako sa do nej pustili. Musel som ju prikryť uterákom. Okrem toho som mal v živej pamäti noc, ktorú som strávil pred pár rokmi tibetskom stane. Ako som zadriemal v spacáku a pomaly upadal do sladkého spánku, z ničoho nič mi do úst vletel obrovský nočný motýľ a v ústnej dutine začal panikáriť. Ja som vyletel zo spacáku vystrašený na smrť, v prvom momente som vôbec netušil čo sa deje. Potom som ho vypľul, chvíľu som bojoval s dávivým reflexom, až som sa nakoniec ako tak upokojil. Ale ostalo to do mňa nadosmrti zapísané. U Ma Xingpinga v obývačke bola vysoká šanca, že sa takáto situácia zopakuje, a tak som si ústa zaviazal šatkou. Nakoniec som sa vyspal výborne.

O šiestej ráno som sa spoločne s nimi zobudil a naraňajkovali sme sa. Syn pripravil praženicu v polievke. Teda skôr v ryžovej vode, polievka je trochu prisilné slovo. Po večeri to bol trochu krok späť, ale ako sa hovorí, darovanému koňovi na zuby nepozeraj. Po týchto "výdatných" raňajkách som spoločne s ním išiel pustiť kravy na pašu. Chvíľu sme sa rozprávali, ale nakoniec som sa s mojimi novými kamarátmi rozlúčil. Čakal ma ešte celý deň šoférovania a predtým som si chcel ísť pozrieť ich dedinu na kopci, o ktorej mi rozprávali. Ponúkol som im za nocľah a pohostenie nejaké peniaze, ale syn razantne odmietol. A tak odo mňa vyfasovali ďalšie dva balíčky orieškov a pivo Paulaner, ktorý som mal zhodou okolností v aute. Oboje ich veľmi potešilo. Rozlúčili sme sa a ja som išiel na kopec do ich dediny, kde som si dal ešte druhé raňajky. Jabĺčko, oriešky a sušené mäso. To mi padlo lepšie ako praženica v ryžovej vode.

O pár hodín nato mi môj dron opäť priniesol nečakanú spoločnosť, tentokrát trochu nepríjemnejšiu. Upútal pozornosť miestneho obecného úradu. Ako som parkoval na kopci a bezstarostne si lietal po krajine, zrazu ku mne prišla stará dodávka. Vystúpil z nej na dedinu až príliš pekne oblečený Číňan. Na prvý pohľad bolo vidieť, že to je miestny vládny úradník. On si však o sebe myslel, že je James Bond v utajení a akože sa prišiel porozprávať. Chvíľu som s ním hral jeho hru, ale odpovede na jeho otázky som mal dopredu premyslené tak, aby boli čo najviac neutrálne a nevytvárali priestor pre podotázky. Nakoniec som sa ho opýtal kto vlastne je. Veľkolepo vystúpil z utajenia a oznámil mi, že je miestny úradník. Ja som sa zatváril, že je to pre mňa prekvapivá informácia, čo ho potešilo. No nebol spokojný, zjavne sa mu nepáčilo, že sa na ich dedine pohybuje cudzinec. Avšak nevedel čo s tým môže robiť. Vypýtal si teda aspoň odo mňa nejaký doklad. Keď som mu dal pas, doslova sa ho zľakol. Ešte nikdy nič také nevidel. Chvíľu bol zmätený a nakoniec mi iba povedal, že tam nesmiem púšťať drona. Už som ho mal dávno v taške, všetko som mal natočené, takže som prisvedčil a sľúbil som mu, že už ho nepustím. Aj tak som to nemal v pláne. Chvíľu ešte premýšľal, čo by sa ma mohol opýtať, ale nakoniec uznal, že sa bude musieť zmieriť s tým, že je uňho v dedine počas pandémie cudzinec a on s tým nemá čo urobiť. Nebyť pandémie asi by mu to bolo úplne jedno, ale tieto dva roky sú všetci strašne podozrievaví a opatrní. Popravde to pocity z cestovania po Číne kazí, ale nič na tom nezmením. Rovnako ako on nič nezmenil na to, že som tam proste byť mohol, a tak sa sklamane rozlúčil a odišiel. Našťastie som mal v živej pamäti krásny večer a ráno s Ma Xingpingom a tak mi to výlet nepokazilo.