Matka jednej našej známej sa vybrala na dovolenku do Európy. Opýtali sme sa jej, či sa mama teší a kam všade pôjde. Má nejaký zájazd, alebo si ide len tak pocestovať?
„Kam ide a čo tam bude robiť pre ňu nie je dôležité. Dôležité je, aby si spravila pekné fotky." odpovedala.
Cestovanie a cestovný ruch sa posledné roky v Číne dosť vyvíja. Najprv Číňania necestovali takmer vôbec. Potom začali cestovať všetci naraz a dôležité bolo vidieť tie najznámejšie destinácie. Tie sa utopili v davoch. Neskôr sa cestovanie premenilo na synonymum nakupovania. Ak niekam Číňania išli, míňali peniaze. Z tohoto obdobia mali najväčšiu radosť európske destinácie. Ale to sa tiež už skončilo. Dnes pre Číňanov cestovanie znamená robenie si fotografií.
Aj v našej dedinke, odkedy spojazdnili diaľnicu, pribudlo minimálne desať fotografických štúdií, ktoré turistom prenajímajú kroje a potom s nimi fotograf chodí po mestečku a robí portréty. Aj mňa moji známy lámu, aby sme spolu jedno také štúdio otvorili, podľa nich ako cudzinec budem mať hneď veľkú klientelu. Ale ja mám k tomuto cestovateľskému fotografovaniu komplikovaný vzťah: aj to mám, aj to nemám rád.
V Číne majú ľudia veľmi málo dovolenky, na cestovanie ešte menej času. Počas cestovania teda chcú niečo robiť. Čo? Fotografovanie je ideálnou odpoveďou, lebo je to niečo iné, niečo svieže, a zároveň je to krásna spomienka, pri ktorej sa môže tešiť na tú ďalšiu krátku dovolenku. (Na bezcieľne nakupovanie, ako pred pandémiou už dnes nie sú peniaze)
Ja to plne chápem, aj ja na cestách rád fotím. Lenže veľa ľudí dnes zaujíma len fotografovanie, okolie sa pre nich stáva pozadím a vôbec ich nezajíma, že tam bývajú skutoční ľudia. Tento štýl cestovania niekedy stavia sklenenú stenu medzi realitu a ľudí. Turisti pozerajú na svet ako na výkladnú skriňu, či maľbu na plátne. Peniaze míňajú iba na fotky, inde nie, miestnym tak ostávajú prázdne ruky. V neposlednom rade, nebola by to Čína, keby všetko nebolo privedené do obrovských rozmerov. Ak sa niektorá destinácia stane populárna pre pekné fotky, na nič iné tam už priestor neostane. Celé mestá sa premenia na umelé sety a prichádzajú o dušu. Jedným z príkladov je Luoyang. Mesto, ktoré by mohlo byť synonymom pre môj rozporuplný vzťah k tomuto štýlu cestovania.
Luoyang je historicky veľmi významné mesto. Patrí medzi takzvané štyri hlavné mesta Číny, čiže mestá, ktoré boli dlhodobo významnými hlavnými mestami. Peking, Xi’an, Nanking a Luoyang. Najslávnejšie klasické čínske literárne dielo, Sen o červenom pavilóne sa odohráva v Luoyangu. Luoyang bol hlavným mestom Číny už počas dynastie Zhou v ôsmom až tretom storočí pred Kristom, neskôr počas východnej dynastie Han v prvom až treťom storočí, a nakoniec za dynastie východných Wei v štvrtom až šiestom storočí.
Mnohí veria že toto mesto dokonca navštívil aj Marco Polo. Teda mnohí ľudia na západe, Číňania neveria že Marco Polo bol v Číne. Dve hodiny od Luoyangu sa nachádza slávny Chrám Šaolin a posvätné hory Songshan. V päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia bol Luoyang jedným z najvýznamnejších industriálnych miest v Číne, centrom rozvoja ťažkého priemyslu, najmä zlievarenstva, strojárstva a chemického priemyslu. Dodnes sa v Luoyangu vyrába veľa elektroniky, automobilov, ale aj potravín. Na základe takto veľkolepého „životopisu“ som mal od Luoyangu veľké očakávania.
My sme sem neprišli za históriou, ani za horami, ale pre ten priemysel. Sprevádzal som klienta, ktorého tovar sa tu vyrába a išli sme obzrieť niekoľko tovární. Ako sme prechádzali mestom, prvé čo nás šokovalo bolo, že Luoyang je dnes jedno obrovské sídlisko. Toto mesto vyzeralo ako Petržalka, v ktorej býva takmer 7 miliónov ľudí. Skrátka bolo to strašne škaredé mesto. Bolo aj veľmi zanedbané, oproti mnohým čínskym mestám vyzeralo až zaostalé. To sa dnes v Číne pri takto veľkých mestách vidí málokedy.
Len pre porovnanie, naša predchádzajúca zastávka bolo len o trochu (2 milióny) väčšie mesto Qingdao. Qingdao je prenádherné mesto. Centrum plné moderných mrakodrapov, ale s príjemným starým mestom a malou domčekovou zástavbou. Má krásne pláže, kam sa ľudia chodia prechádzať a občas aj kúpať, i keď teraz na to bola ešte zima. Všade sú tu krásne reštaurácie, bary a iné podniky. Išli sme na túru pri pobreží a bol bola tam vybudovaná príjemná promenáda s výhľadom na more, plná kvetov. Neboli tu takmer žiadni ľudia, iba kde tu si nejaké slečny robili fotky. Qingdao je ako mesto z výkladnej skrine, veď nie nadarmo sme sa s Liyou ešte dávnejšie pohrávali s myšlienkou ísť tam žiť. O to väčší šok bol Luoyang.
Mnohé továrne v Luoyangu sú stále na okraji mesta. Zlievarne a chemický priemysel boli síce vysťahované preč z miest, čo je dobre, ale obrobní, kováční a montovní tu stále ostalo veľmi veľa. Celé mesto pôsobí dosť industriálne. Na obed nás zobrali do jednej záhradnej reštaurácie, na ktorú boli miestni veľmi pyšní. Varili skvele, sedeli sme pod čerešňovým stromom, ale bola to taká malá, trošku zostarnutá záhradná stavba, uprostred škaredej štvrte. Bolo až trochu smutné, že toto pre nich nahradzovalo prírodu. I keď je pravda že v okolí mesta sú krásne hory, ak by človek chcel ujsť do prírody, možnosti tu sú. Minimálne pre Číňanov, cudzinci majú to hôr vstup zakázaný, lebo tam sú vojenské základne.
Po obede sme pracovné povinnosti ukončili, továrne a tovar sme skontrolovali, rozhodli sme sa teda prejsť do starého mesta. Boli sme zvedaví a dúfali sme, že nás poteší. Ale ani to nás nenadchlo. Celá hlavná ulica bola rozbúraná a zanedbaná. Boli tu stánky s jedlom, aj s rôznymi špecialitami, napríklad škorpiónmi, ktorí tu žijú, boli tu aj historické stavby, ale všetko bolo vo veľmi zlom stave. Až na jednu časť, ktorá bola pekne zrekonštruovaná, ale za to bola dokončená zatiaľ len tretina. Človek by ju prešiel za desať minúť, ak by chcel. No niečím bolo mesto Luoyang predsalen výnimočné.
Luoyang celý svoj turizmus postavil na fotografii. Ako jedno z najstarších miest v Číne, a mesto ktoré bolo dejiskom historického veľdiela Sen o červenom pavilóne, sa Luoyang stalo centrom klasických čínskych odevov, aké sa nosili na cisárskom dvore, a v ktorých sa dnes fotia turistiky. Bola tu jedna požičovňa za druhou, jedno fotografické štúdium za druhým…
Chceli sme ísť do reštaurácie, ale žiadne tam neboli. Všetko bolo premenené na požičovne kostýmov. Neboli ich desiatky, boli ich stovky! Ba možno tisíce. To množstvo bolo úplne šokujúce. Všade boli najmä ženy, i keď kde tu aj muži, oblečené v šatoch od výmyslu Číny. Fotografi ich buď akurát fotili, alebo postávali na rohu ako predajcovia zeleniny, aj so svojou drahou fototechnikou, a čakali kedy ich niekto osloví a oni budú mať ďalší kšeft. Bolo to niečo neuveriteľné, pripomínalo mi to rušnú vlakovú stanicu, kde ale nie sú pasažieri, len fotografi a modelky. Väčšina z nich boli mladé dievčatá, no nebolo výnimka natrafiť aj na panie v rokoch, či dokonca rovno na babky oblečené v krojoch.
Prišli sme sem akurát v správnu dobu, počas západu slnka, a tak aj ja som fotil, kam som len dovidel. Popravde spraviť pekné fotky bolo veľmi jednoduché. Všade boli už pripravené modelky, ktoré asistenti pekne nasvecovali. Mne stačilo postaviť sa za fotografa a ukradnúť si jednu fotku pre mňa. A vám tak môžem sprostredkovať atmosféru tohoto rozporuplné ho mesta. Berie to dušu historicky významného mesta, tým že ho zjednodušilo na pozadie pre pekné fotky, alebo to vkladá dušu mestu, ktoré by inak bolo iba jedno škaredé industriálne sídlisko? Čo myslíte?
Chcete sa pridať medzi členov či pozvať ma na digitálnu kávu?
