Keď v noci nespíme

Akurát som dojedol raňajky. Boli hnusné, ale vyšli z núdze. V noci som nemohol zaspať. Čítam životopis Mathewa Perryho, človeka, ktorý mi roky prináša do života úsmev. Nie len mne, ale aj miliónom ľudí na celom svete. Bol jedným z hlavných predstaviteľov seriálu Priatelia, ktorý sa za desať rokov stal azda najkultovejším seriálom v dejinách televízie. Pozná ho každý. Tento seriál je ako automat na úsmev; keď si človek pustí ktorýkoľvek diel, musí sa smiať. Bohužiaľ, Mathew sebe šťastie nikdy nedokázal zabezpečiť.

Od detstva sa bil s strašnými závislosťami. Keď hovorím od detstva, naozaj nepreháňam, pretože prvé lieky proti depresii mu rodičia dali, keď mal dva týždne! Ako môže mať človek šancu prežiť, keď už ako batoľa dostane lieky proti depresii, lebo plače? Keď dospel na toľko, že začal po prvýkrát vnímať svet okolo seba, tak ho opustil otec a potom si matka založila novú rodinu. Začal bojovať s panickým strachom, bál sa nadväzovať hlbšie priateľstvá, nedokázal spávať a mal fyziké bolesti. Do toho mu lekári opakovane dávali omylom zlé lieky a alkoholizmus mu liečili novými závislosťami na ešte horších liekoch. Neviem, či to bolo aj tou dobou, devädesiate roky a epocha farmaceutických produktov zničila veľa úspešných ľudí, ale bez ohľadu na to, on naozaj nemal šancu byť v živote šťastný.

Ako čítam tieto spomienky, jeho smútok a nešťastie z tej knihy sála. Vidím ho, ako vždy sám a opustený, sedí v luxusnom byte za desiatky miliónov dolárov, svet ho oslavuje, a on je zlomený, doslova do seba sype desiatky tabletiek a zapíja ich vodkou. Ráno si dá iný liek, aby vychodil opicu a mohol na pár hodín fungovať, aby mohol prinášať ľuďom šťastie. Niečo, čo vie, že jemu nikdy nebude patriť.

Je to strašne smutná kniha.

Včera večer som sa dostal do polovice, okolo jedenástej som knihu zavrel a do jednej rána som nevedel zaspať. Pred očami som mal zlomeného muža, ktorý zistil, že ani táto neuveriteľná sláva a peniaze ho nemajú v živote ako zachrániť. Možno keby nebol slávny?

Vynorila sa mi spomienka na jedného českého robotníka, ktorý pracoval pre LEGO v Číne. Ja som tam vtedy tlmočil. Tento robotník bol veľmi prostý človek, celý život pracoval ako robotník za minimálnu mzdu, ale bol šťastný. Mal partnerku, režim a stabilitu. Potom prišla pracovná ponuka ísť na pár mesiacov do Číny. Za veľmi dobré peniaze a ešte k tomu mal dostávať aj vysoké diety. Ba dokonca sa ich miestni špekulanti naučili rôznymi trikmi výrazne navýšiť. Zjednodušene povedané, zrazu tento prostý človek býval v luxusnom hoteli Hilton zadarmo, k tomu mal zrazu, na jeho pomery, veľa peňazí, pracoval 4 dni a následne mal 4 dni voľno. Počas tohto voľna sa opúšťal. Začal piť, do partie sa dostala marihuana, ba dokonca bolo dosť peňazí aj na prostitútky. Jeden deň mal tento robotník so svojou partiou jednu z ich klasických divokých žúriek. Bola tak divoká, že dokonca vypadol z okna. Našťastie iba z druhého poschodia - opití ľudia sú nesmrteľní, ako sa hovorí. Žúrka skončila, africké prostitútky odišli, všetci išli do svojich izieb. Jeden kolega sa však musel vrátiť, lebo si niečo zabudol. Keď vošiel do izby, kde ešte pred chvíľou hlasný chlap spieval a tancoval pred dievčatami s takou vervou, že vypadol z okna, po otvorení dverí tam zrazu našiel niečo úplne iné. Ten istý chlap ležal na zemi a plakal. Celý sa triasol od hysterického plaču a neustále opakoval, že chce ísť domov za svojou Haničkou. Bol stratený, nešťastný a zlomený. Mal všetko a nevedel, čo s tým. Rovnako ako Mathew Perry. I keď pre jedného bolo „všetko“ pár tisíc eur navyše, zatiaľ čo pre druhého bolo „všetko“ honorár 1 milión dolárov za týždeň a k tomu filmové role za desiatky miliónov dolárov. Tento robotník sa však vrátil za svojou Haničkou, Mathew Perry svoju Haničku nemal.

Tento robotník nebol jediný človek, čo zápasil so slobodou. Táto situácia sa opakovala niekoľkým ľuďom z partie. Pre môjho vedúceho to malo celoživotné následky. Začalo to pivkami na večeru, pokračovalo to pivkami na raňajky, následne do toho prišla marihuana a už to vlak nevedel zastaviť. Keď sa vrátil z Číny domov, situácia sa zhoršovala. Pri nástupe do továrne mu spravili rutinný krvný test a zistili, že je pod vplyvom. Prišiel o prácu, a tak sa vrátil k tvrdým drogám. Naposledy som o ňom počul, keď ho zavreli do väzenia. Neviem za čo. Niet divu, že pre ďalšie turnusy už LEGO robotníkom zrušilo ubytovanie v Hiltone a diéty začali oveľa prísnejšie kontrolovať. Sloboda je krásna, ale absolútna sloboda zabíja.

Toto všetko mi lietalo o jednej ráno hlavou, keď som zavrel knihu o kráľovi sarkazmu, hrdinovi sitcom sveta. On už v tom byte, kde ležal sám v obklopení liekov, neplakal. Nevládal už ani plakať. Som v polovici knihy, ale viem, ako sa to skončí. Zle. Mathew Perry už umrel. A ja sa bojím večer tú knihu zase otvoriť, lebo opäť budem do jednej rána pozerať do stropu. Nakoniec som v noci vstal, dal si horúcu sprchu a potom som konečne zaspal.

Ráno som mal hlavu stále plnú myšlienok. Rozhodne som nebol dobre oddýchnutý. Keďže som teraz doma stále sám, Liya je v Šanghaji, veľmi ťažko sa mi uniká z týchto myšlienok. Otvorím chladničku a iba som pozerám na prázdne poličky a premýšľam, či si mám dať raňajky, alebo nie. A ak áno, čo? Veď tu nič nemám. Nakoniec som sa rozhodol spraviť si proteínové palacinky; vajíčka som ešte mal, práškový proteín mám tiež, aj múku a orechové mlieko. Bolo to odporné. Už sa teším, až v pondelok poletím za Liyou do Šanghaja. Chýba mi. Mathew Perry sa nemal na čo tešiť.

Dúfam, že aspoň teraz môže odpočívať v pokoji a jeho duša vidí, že hoci jemu šťastie nebolo súdené, dokázal ho darovať iným. Možno, keby nebol slávny… ?