Keby to videla Popoluška!

Vybrali sme sa s Liyou na výlet za dobrým jedlo a kávou. V minulom maili, kde som začal rozprávanie, som akurát dostal, a vlastne aj nedostal pokutu za rýchlosť. Ukázalo sa, že byť cudzincom na čínskej dedine má svoje výhody. No počas zvyšku našej cesty sa ukázali aj niektoré nevýhody.

Mesto Dali, kam sme smerovali, je okresné mesto a pod jeho okres spadá aj naša dedinka Shaxi. V meste žije 650 000 ľudí, v celom okrese tri a pol milióna. Celé mesto sa skladá z niekoľkých mestských častí, ktoré boli kedysi samostatné dediny porozhadzované okolo centrálneho jazera Erhai.

Je to najväčšie spod zeme vyvierajúce jazero v Číne. Nielen, že je samo o sebe nádherné, ale na jeho východnej strane sa nachádza pohorie Cangshan, ktorého výška dosahuje viac ako 3000 metrov nad morom. Vrcholky hôr sú vždy obalené v nádhernej vrstve oblakov, ktorá vyzerá ako šľahačka. Scenéria mesta Dali je skrátka prenádherná a aj preto sa stalo turisticky veľmi populárne. Na môj vkus príliš.

Dali má dve hlavné historické centrá: Xizhou a Staré mesto Dali. V skutočnosti je tu historických oblastí, dediniek a ulíc viac, ale tieto sú najväčšie a najznámejšie. Xizhou bolo donedávna miesto, kde sa dalo utiecť od davu turistov. To však už neplatí. Keď sme touto mestskou časťou prechádzali autom, bol tam taký dav, že sme sa rozhodli ani nezastavovať.

Najhoršie je, že takýto masový turizmus je tu relatívne nový a tým pádom nie je systematicky rozvinutý a plánovaný. Hneď na prvý pohľad tu teda človeka oslepia bizarnosti, ktoré do starého čínskeho mestečka proste nepatria, nech som akokoľvek otvorený zmene. Napríklad rozprávkové vozy z rozprávky o  Popoluške, ťahané miestnymi mulicami, ktoré zjavne niekto ukradol rovno z Disnyeladu. Keďže tu však nie sú žiadne vyhliadkové trasy, tieto rozprávkové vozy sa tlačia v zápche spoločne s autami. Čakali sme na zelenú, aby sme mohli čo najskôr preč z tohoto divadla, jeden voz čakal za nami, dva pred nami, a za nimi zase autá. To keby videla Popoluška, sadne na Juráška a páli preč.

Prešli sme do starého mesta Dali. Počtom turistov to nebolo o nič lepšie, naopak, bolo ich tam ešte viac. Ale toto miesto je aspoň veľké, takže hustota Číňanov na meter štvorcový bola menšia, ako hustota kovu adamantium. Našťastie staré mesto je posiate bufetmi s rôznym pouličným jedlom a tak sme na naše starosti rýchlo zabudli nad pečeným čínskym syrom, ryžovými roľkami, pečeným durianom a krevetami na citróne. Večer sme pouličné jedlo ešte zajedli v reštaurácii, kde sme si dali hovädzie mäso na slivkách s orechmi, rybaciu polievku z dvoch druhov rýb, zeleninu s tofu a po dlhej pauze bez alkoholu aj jedno pivko. Záver dňa sme zapili v skrytom kokteilovom whisky bare, kam žiadni turisti nechodia.

V starom meste Dali je barov nespočetne, všetky sú to hlučné podniky so živou hudbou a tlačia sa jeden vedľa druhého. Takže keď vám spieva príjemná Číňanka nejaký hongkonský hit z osemdesiatych rokoch, vy ho počujete v remixe s pesničkou od speváka z vedľajšieho baru, ktorý spieva zase "moderný" medový hit z deväťdesiatych rokov. (Číňania milujú staré pesničky a naozaj moderné hity takmer nemajú.) Aby toho nebolo málo, tento remix dvoch spevákov dokresľuje bubnovanie so skladby, ktorá hrá z diskotéky cez ulicu. Je to trochu šialenstvo, ale takto dnes vyzerá realita mnohých historických mestečiek v Číne, ktoré sa zmenili na party štvrte pre turistov.

Zato bar, ktorý som našiel pred piatimi rokmi, je skrytý v malej, peknej slepej uličke, kam maximálne miestni fotografi vodia nevesty, aby im tam spravili fotky bez davu ľudí. Popravde tá ulička je tak skrytá, že byť nevestou, bojím sa že už odtiaľ vyjdem aj s veľkým bruškom. V každom prípade nie je tu žiadny dav, žiadne diskotéky, žiadne stereo živých vystúpení, je tu len jeden bar s kvalitným alkoholom, tichou jazzovou hudbou na pozadí a voľným sedením, keďže sem moc ľudí nechodí.

V Dali sme si ale žiaľ omylom rezerovali ubytovanie, ktoré bola neuveriteľná diera! Malá, nie veľmi čistá izba bez okien, kde do jednaj ráno kričali decká a o šiestej ráno zase začala búchať zbíjačka. Vydržali sme tam iba jednu noc a presunuli sme sa do moderného centra bez turistov s ešte väčším výberom dobrých reštaurácií!

Modernú časť mesta sme si užili. Bývanie sme mali s nádherným výhľadom na jazero a hory, bez kričiacich detí a rannej stavby. Vystriedali sme tri izby, lebo sme si vždy mysleli, že budeme bývať iba jednu noc, ale potom sa nám zapáčilo, no naša izba ako na potvoru nebola nikdy voľná na predĺženie.

Nevadilo nám to, každá izba bola úplne iná a niečím výnimočná. Naše ubytovanie si môžete pozrieť v mojom poslednom videu na YouTube, ktoré som natočil z tohoto výletu. Sú tam zachytené aj všetky dobroty, čo sme na výlete jedli.

Prvý deň v novom meste sme si dali kuchyňu menšiny Dai. Tak nám tak zachutila, že sme ju potom jedli každý deň. Toto čínske etnikum má oveľa bližšie k Thajčanom, než k Číňanom. Píšu thajským písmom, ich jazyk je dialekt thajčiny, vyzerajú ako Thajčania, ich chrámy majú thajskú architektúru, a ich kuchyňa je taktiež chuťovo veľmi podobná s thajskou. Veľa byliniek, čerstvého čili, citrónu a citrónovej trávy. Mäso aj ryby sa pripravujú na grile zabalené v banánových listoch a ku všetkému je pripravených veľa neuveriteľne dobrých omáčok s citrónom a bylinkami. Jeden deň v novom meste sa tak pre ich dobroty predĺžil na tri dni. Ale nakoniec predsa len nadišiel čas ísť ďalej. Moja známa, ktorá má hotelík na kávových plantážach, mi napísala, že je u nich akurát zber kávy a všade kvitnú nádherné kvety. Určite máme prísť!

Jej hotelík bola kedysi malá jednoduchá ubytovňa na vrchole nádhernej hory Gaoligong za 15€ na noc. Nebolo to nič výnimočné, ale bolo to čisté a lacné. Mal som to tak rád. Keď sme prišli do tejto oblasti, ani za svet som jej hotelík nevedel nájsť. Pritom som k nej chodil pred pandémiou dvakrát do roka, bývali sme tam so zájazdmi. Kým som ju hľadal hore dole po ceste, neustále mi blúdili oči k novému, vysvietenému veľkému hotelu a ešte som naň nadával, že kvôli nemu neviem nájsť svoje bývanie. Ukázalo sa, že to je ono!

Pred dvoma rokmi preinvestovala v prepočte pol milióna eur, a z domáceho bývania spravila celkom luxusný hotel. Bol som v šoku. Nielen z toho, aké krásne to tam mala, ale aj z nového cenníka. 15€ za izbu sa zmenilo na 150€ na izbu! Nám ju dala za sprievodcovskú cenu 70€, predsa len roky som jej vozil biznis, ale aj tak mi bolo smutno za pôvodným cenníkom.

No mala to krásne. Krásne jazierko s ozdobnými kaprami, malý lesík plný kvetov s pozorovateľnou na vtáky, naša izba mala dve poschodia a strecha sa dala otvoriť, aby človek videl na hviezdy. Mala tam veľmi vkusne vymyslenú karaoke miestnosť s kinoplátnom a jej nová reštaurácia bola tak veľká, ako bol predtým celý hotelík. Jej hotelík som aj natočil, pôvodne mal byť v poslednom videu, ale už bolo veľmi dlhé a záver nebol moc dynamický, tak som ho vystrihol. Pripájam teda aspoň zopár fotiek.

Celá táto oblasť je hneď vedľa Mjanmarska. K hraniciam je to asi sto kilometrov. Aj preto tu boli na cudzincov prísni. Keď som schádzal z diaľnice, prvá kontrola! Číňanom skenovali občianky, ale ako cudzinec som musel vystúpiť, ísť do policajnej búdky a podrobiť sa krátkemu výsluchu - kto som, čo v Číne robím, kde bývam, kam idem, ako dlho tam budem, čo tam budem robiť a podobne... Kontrola bola pri vstupe do pohraničnej oblasti mesta Nujiang. Lenže ja som v tejto oblasti doslova videl iba východ z diaľnice. Keď sa asi pätnásťminútový výsluch skončil, zišli sme na hlavnú cestu. Doprava by sme pokračovali v oblasti Nujiang, kvôli ktorej boli tie kontroly, mi sme však išli doľava a hneď sme túto oblasť aj opustili. Čo znamená, že tam bola druhá pohraničná kontrola! Hoci som policajtovi povedal, že som sem prišiel doslova pred pätnástimi minútami, a aj tie som strávil výsluchom o päťsto metrov ďalej, aj tak som to musel absolvovať druhýkrát. Ach jaj, život cudzinca v Číne.

Kontroly predstavovali iba zdržanie, nejako zásadné náš program neovplyvnili. Ten ovplyvnili ale miestne nariadenia. Cudzincom zakázali vstup do prírodnej rezervácie hory Gaoligong! Roky som tam chodil, je tam príjemná túra krásnymi dažďovými lesmi, ktorá sa končí divokými horúcimi prameňmi, kde sa dá aj kúpať. Ale žiaľ, teraz tam majú cudzinci vstup zakázaný! Iba cudzinci, Číňania tam bez problémov môžu.

Oficiálny dôvod je kvôli bezpečnosti. Skutočný dôvod je ten, že priamo v rezervácii sa kope tunel, ktorý spojí Čínu s Mjanmarskom a miestna vláda nechce, aby sa dostala do zahraničnej tlače, ako ničí prírodnú rezerváciu. Myslia si, že nejaký cudzinec by to určite nafotil a spravil z toho veľké haló. Nemýlia sa.

V každom prípade náš program sme museli zmeniť. Na druhej strane Liya mala boľavú tvár od slnka, ktoré ju zaskočilo v meste „Ulica plná kráv“, o ktorom som písal minule. A tak radšej relaxovala v našom predraženom hotelíku. Keď už sme zaň zaplatili... Na obed sme si odskočili z hory dolu do dediny, kde žije menšina Dai. Takže už viete, čo sme tam asi robili. Jedli a jedli a jedli! Okrem toho sme tam našli aj výbornú kaviareň v prenádhernom parku, ktorého existencia uprostred veľmi prostých dedín nám doslova vyrazila dych. V príjemnom slova zmysle. A tak sa náš výlet, hoci mal veľa komplikácii, predsa len skončil dobre. Tak dobre, že sme doma necelé dva týždne, a na tento víkend už máme naplánovanú reprízu v podobe výletu do modernej časti mesta Dali, kde sú tie reštaurácie menšiny Dai. Deviate výročie svadby, ktoré sme mali včera, treba nejak osláviť!