Červíky na olympiáde

Minule sme ochutnávali bambus, dnes nás čaká ochutnávka bambusových červíkov. Manželia, ktorí nás naučia ako ich zbierať, majú vo vidieckej časti mesta Qionglai malé kaderníctvo, ktoré je aj ich domovom. V jednej miestnosti strihajú klientov, v druhej miestnosti skladujú vajíčka a na poschodí spávajú. Svoj pôvodný rodinný dom celý prenechali hydine, živia sa totiž predajom vajec. Obed sa konal priamo v kaderníctve.

Pandí hladomor

Pavel Dvořák - Cesty Čínou

Cesty Čínou Pavla DvořákaPavel Dvorak

Zišla sa široká rodina, aby si nás cudzincov mohli poriadne obzrieť - na bambusové červíky som totiž zobral aj zopár slovenských kamarátov. Piati Slováci sme boli usadení za hlavný stôl, ktorý sa nachádzal rovno v priestore kaderníctva, čiže medzi kaderníckymi sedadlami a kreslom, kde sa umývajú vlasy. K nášmu stolu si prisadli muži, manžel a jeho zať. Sečuán je spoločnosť, kde je svet muža a ženy stále veľmi oddelený, preto pri hostinách sú mužské a ženské stoly oddelené. Pri stole mužov sa veľa pije, ženy zase od svojho stolu musia často utekať, aby priniesli nové jedlá z kuchyne.

Na obed sme mali slepačiu polievku a, samozrejme, ako dôležitým hosťom nám bola ponúknutá hlava sliepky. To je tu spolu s nohami najväčšia delikatesa, ale my sme to odmietli, akosi nevieme ako slepačiu hlavu jesť. Pán domáci nám to ukázal. Postupne z hlavy sťahoval kožu, ktorú jedol a obhryzoval kúsočky mäska z lebky. Uprostred jeho intenzívnej práce zrazu prišiel klient. Spolu so slepačou hlavou v ruke vstal a zákazníka usadil do kresla priamo pri našom stole, kde sme jedli. Hodil naňho plášť a strojčekom mu začal strihať vlasy, ktorá nám dopadali až na stôl. Popri práci si samozrejme pán domáci pravidelne obhrýzal zo slepačej hlavy. Bol to veru naozaj bizarný pohľad, my sme s najväčšou pravdepodobnosťou s jedlom zjedli aj niekoľko čerstvo odstrihnutých vlasov a zákazníkovi zase do jeho nového účesu možno spadlo aj nejaké to slepačie oko.

Po obede a tomto životnom zážitku sme išli hľadať červíkov. Samozrejme sa k nám pridala aj široká rodina, ten čerstvo ostrihaný pán našťastie nie. Ukázalo sa totiž, že naši známi si dnešný program vysvetlili inak ako my. Pre nás to bola práca, museli sme nakrútiť materiál pre môj televízny seriál, pre nich to bol víkendový výlet. V aute mali dokonca melón a veci na piknik, ktoré keď sme zbadali, hneď sme sa začali báť, či zber červíkov nie je ohrozený. A veru že aj bol, po ceste neustále zastavujeme u nejakých známych, lebo sa manželia chcú susedom ukázať, že majú kamarátov cudzincov. Spoznali sme naozaj celú rodinu, ako aj spolužiakov zo štúdií. No červík ani jeden.

Na niekoľkých miestach v bambusovom lese po ceste od jedného suseda k druhému sme konečne aj zaparkovali a išli hľadať tie malé potvory. Problém bol, že my sme ich nikdy nevideli, neboli sme si preto istí, čo vlastne hľadáme. Pán domáci povedal, že ak zbadáme na bambuse akýkoľvek hmyz, máme ho proste zavolať. Lenže my sme nenašli nič.

Pán domáci pozrel na modrú oblohu, niečo sa mu nezdalo. Sečuánska kotlina má geografický tvar parného hrnca, väčšinu roka tu je pod mrakom a vysoká vlhkosť. Podnebie parnej sauny, vysokú teplotu a vlhkosť bambus miluje. Po daždi, čo býva aj dennodenne, vyraší novými steblami, čo hneď zobudí všetkých červíkov, ktoré ho chcú zjesť skôr než prídu ľudia. Máme problém, dnes je modrá obloha a slniečko!

„Dnes žiadne červíky nenájdeme. Zabudol som že v Chengdu sú akurát Ázijské olympijské hry.“ povedal sklamane pán domáci a tým ukončil pátranie.

Nielen že to bola zlá správa, ale hlavne nám vôbec nedávala zmysel. Čo?! V Qionglai nie sú bambusové červíky, lebo v dvesto kilometrov vzdialenom hlavnom meste provincie sú Ázijské hry? Pochybujem že išli červíky pretekať. Tak prečo?

Odpoveď sa ukázala byť tak čínska, ako otázka mojej svokry, keď sa ma na Slovensku opýtala, prečo nám vláda nevykope more, aby sme mohli jesť morské ryby. Dôvod prečo nie sú červíky je, že vláda chcela mať počas Ázijských hier v Chengdu pekné počasie a tak raketami rozbila mraky, aby nepršalo. A naozaj, v Sečuáne, kde je vždy pod mrakom, je už druhý týždeň modrá obloha. Lenže kvôli tomu nerastie mladý bambus, červíky nemajú čo jesť, sú skryté, a nám neostáva nič iné, než to zabaliť a ísť pozdraviť zase nejakých iných susedov. Tentokrát nás zobrali rovno na večeru k majstrovi, ktorý im pomáha vyrábať tisícročné vajcia.

Tisícročné vajcia

Vysvetlím vám nepochopenú delikatesu čínskej kuchyne

Cesty Čínou Pavla DvořákaPavel Dvorak

Najprv sme si samozrejme pozreli, ako sa pripravujú a potom prišla na rad večera. Na túto udalosť sa zišlo veľa ľudí, nás bolo päť Slovákov, pri našom mužskom stole sedeli ešte ďalší traja Sečuánci, a pri vedľajšom stole asi šesť žien. Najstaršia, babka domáceho, mala deväťdesiat päť rokov, stále bola čulá a plná energie. Opýtali sme sa jej na tajomstvo dlhovekosti. Odpovedala:

„Cigarety, alkohol a hazard.“

Nuž, tak sme ju poslúchli a rozliali si z pálenky. Nechceli sme piť čínsku pálenku, tá sečuánska totiž veľmi smrdí, vytiahli sme preto vlastné zásoby slivovice. Hoci sme si ju strážili ako oko v hlave, domáca slivovica je v Číne vzácnosť, ponúkli sme aj domácich. Podali nám svoje poháriky a my sme im odliali za poldeci vzácneho moku. Oni sa rozčertili.

„Takto sa predsa pálenka nenalieva! „ povedal a zobral fľašu. Rozlial po okraj troch dvojdecových pohárov, ktorých majitelia boli ale traja Číňania. Slivovice nebolo. Nám podali ich hnusnú pálenku, oni budú piť našu a my tú ich. Presne to sme nechceli!

Nedalo sa už nič robiť, ďalšiu slivovicu sme nemali a tak sme si tou ich, pre nás dosť smradľavou tekutinou, mohli iba pripiť na smútok, ktorý zalial naše srdcia, keď sme videli ako do seba vyliali dve deci slivovice, ktorá im ani len nechutila. Zvyšok večere si pamätáme len matne, keď došla slivovica, priniesli ďalšie dve fľaše pálenky. No bol to príjemný záver nie úplne úspešného dňa.

Už pár dní potom, ako sme odišli, mi zrazu pán domáci volal:

„Ázijské hry sa skončili, začalo pršať a bambusové červíky vyliezli. Nejaké sme nazbierali a poslali sme ti ich poštou domov.“ povedal vetu, ktorou mi vyrazil dych. Poslal mi video nazbieraného hmyzu, ktoré akurát putovalo domov k mojej žene, keďže ja som bol ešte na cestách.

Ukázalo sa že to nie sú červíky, ale veľké chrobáky. Už sa teším až moja žena, nič netušiac otvorí balíček od kuriéra, a tam bude mať pollitrovú fľašku plnú hmyzu! Neviem či nebudem musieť bývať v bambusovom lese už navždy…

Ak sa vám páčia podobné príbehy, prečítajte si moju knižku. Alebo ju darujte niekomu pod stromček.

Kúpiť